Základy slovenskej národnej kultúry položili bratia zo Solúna –
Konštantín Filozof a Metod
Martin Benka: Príchod Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda ku Slovákom
Mozaiky sv. Cyrila a Metoda z 11. stor. z kostola sv. Praxedy, kde počas svojho pobytu v Ríme bývali a kde sv. Cyril aj zomrel
Konštantín Filozof ( 827–869) – grécky biskup, apoštol Slovanov a prvý učiteľ Slovákov v 9. storočí, tvorca prvej slovanskskej abecedy. Krátko pred smrťou sa stal mníchom a prijal rehoľné meno Cyril
Metod (815–885) – apoštol Slovanov, učiteľ a prvý arcibiskup Slovákov v 9. storočí (obrázok v pravo)
Apoštoli Slovanov sv. Cyril a sv. Metod spolupatróni Európy
Veľkolepé apoštolské dielo Cyrila a Metoda stvárňovalo európskú kresťanskú civilizáciu, ako zdôraznil slovanský pápež Ján Pavol II., keď v roku 1980 vyhlásil sv. Cyrila a sv. Metoda za spolupatrónov Európy.
Obaja pochádzali z Grécka a boli rodní bratia. Narodili sa v meste Solúne (dnes Thessaloniki v Grécku), ktoré bolo v tom čase druhým najväčším mestom v Byzancii. Ich otec Lev bol vysokým úradníkom byzantskej správy. Ich matka bola Slovanka a volala sa Mária. Spolu sa im narodilo sedem detí.
Metod
Bol najstarším zo siedmych súrodencov a narodil sa okolo roku 815. Stal sa správcom byzantskej provincie obývanej Slovanmi. Okolo roku 840 sa tohto úradu vzdal a stal sa opátom v kláštore Polychron na hore Olymp pri meste Bursa (blízko Konštantínopolu, dnes Istanbul v Turecku). V rokoch 864-867 sa spolu so svojim bratom zúčastnil apoštolskej misie u moravských Slovenov (Slovákov) sídliacich na Dunaji. V roku 870 bol Metod ustanovený Apoštolskou stolicou v Ríme za arcibiskupa Moravy a Panónie a bol menovaný pápežským legátom pre krajiny Slovenov, kde vládli Rastislav, Koceľ a Svätopluk (dnes územie Slovenska, Moravy a Maďarska).
Franskí biskupi, ktorí mali pôvodne duchovnú správu v tejto oblasti, sa nechceli podriadiť rozhodnutiu pápeža a snažili sa arcibiskupa Metoda odstrániť. Dva a pol roka ho väznili a tu podstúpil aj trýznenie a ponižovanie. Bol oslobodený až na zásah pápeža Jána VIII., za pomoci Koceľa a do svojho biskupského sídla sa vrátil v roku 873.
V posledných rokoch svojho života sa venoval predovšetkým prekladom Starého Zákona a zbierke cirkevných aj občianskych zákonov, nazývaných Nomokánon a Zakon sudnyj ľudem. Mal prorockého ducha a tri dni pred smrťou oznámil svoj odchod do nebeskej vlasti. Zomrel tak ako predpovedal – 6. apríla 885. Bol pochovaný v katedrálnom chráme sv. Bohorodičky v Devíne – sídelnom meste kráľa Rastislava (Bratislava, Slovensko).
Konštantín Filozof
Najmladší brat sv. Metoda, prišiel na svet okolo roku 827. Krátko pred smrťou prijal rehoľné meno Cyril. Patril k najvýznamnejším vzdelancom 9.storočia. Mal hodnosť profesora filozofie na najznámejšej a najstaršej kresťanskej univerzite v Konštantínopole (dnes Istanbul v Turecku). Bol známy nielen ako vynikajúci filozof a rétorik, ale aj ako znalec východných jazykov a písomností. Zároveň bol teológom, spisovateľom i básnikom. V Ríme bol ocenený prívlastkom najučenejší muž, učiteľ apoštolského života a jeho učeníci ho vnímali ako proroka. Skutočnosť, že rétoricky nezveličovali, potvrdzuje celoživotné dielo Konštantína Filozofa, z ktorého dodnes čerpajú všetky slovanské národy.
Sv. Konštantín Filozof bol apoštolom Slovákov. Ako najvzácnejší dar im priniesol písmo – v pôvodných textoch nazývané „slovenské písmo“ – dnes známe ako Hlaholika, ktorú dostal v mystickom spojení s Bohom. Touto novou abecedou boli napísané knihy Starého i Nového Zákona aj liturgické texty, ktoré obaja bratia preložili z gréčtiny do jazyka Slovákov. Konštantín bol prvým kodifikátorom spisovného a liturgického jazyka Slovákov, ktorého základom bola staroslovenčina. Podľa svedectiev historických prameňov 9. storočia bolo Slovenské písmo prvé originálne písmo Slovanov. Preklady Biblických kníh, ktoré urobil Konštantín spolu s bratom Metodom a ich slovenskými učeníkmi pokladajú odborníci za geniálne dielo. Ešte i po tisícročí prekvapujú svojou dokonalosťou po stránke teologickej, jazykovej i štylistickej. Historický moment zrodu písomnej kultúry Slovanov sv. Cyril oslávil veľkolepým hymnickým spevom PROGLAS.
Boh dal poznať Konštantínovi Filozofovi deň jeho blaženej smrti 50 dní dopredu a on vzdajúc sa všetkého, vstúpil do kláštora. Z vnuknutia Božieho prijal rehoľné meno Cyril. Zomrel 14. februára 869 v gréckom kláštore sv. Praxedy a s pápežskými poctami bol pochovaný v chráme pápeža sv. Klementa v Ríme. Výročie smrti sv.Cyrila sa vo svete slávi ako hlavný sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda, spolupatrónov Európy.
CYRILOMETODSKÁ MISIA u SLOVÁKOV
Slovenské knieža Rastislav, ako prvý apoštolský kráľ Slovanov bol v roku 862 iniciátorom byzantskej misie svätých bratov Cyrila a Metoda u Slovákov. Ich misijnú činnosť sprevádzal veľký úspech, lebo hneď v úvode písomnej kultúry dosiahli Slovania uznanie v Ríme na vrcholnej úrovni vtedajšieho spoločenského a politického života, a to schválením jazyka starých Slovákov ako štvrtého liturgického jazyka Cirkvi. Tento v histórii národov neobvyklý medzník, nastal v roku 863 vznikom nového písma, pôvodne nazývaného „slovenské písmo“, ktoré neskôr dostalo názov hlaholika. V sídle kráľa Rastislava na Devíne bola už v 9. storočí založená prvá slovenská akadémia v národnom jazyku. V tom čase to bol v Európe ojedinelý zjav, pretože okrem gréčtiny a latinčiny sa nevyučovalo v žiadnom inom jazyku. Táto prvá hlaholská univerzita sa vďaka veľkej osobnosti Konštantína Cyrila stala kolískou celého slovanského písomníctva.
Byzancia tak odovzdala prostredníctvom misie sv. Cyrila a Metoda duchovné dedičstvo antiky, kresťanskej mystiky, ale najmä ideu kresťanskej univerzality Slovanským národom.
Napriek epochálnemu nástupu, sa po smrti byzanských apoštolov, táto misia skončila zdanlivým neúspechom. Po smrti sv. Metoda v roku 885, za vlády Svätopluka, ktorý nastúpil po Rastislavovi, ale najmä vďaka nepriateľskym úkladom franských duchovných, bola hlaholská univerzita úplne zničená a ich slovenskí učeníci boli vyhnaní zo Svätoplukovej ríše. No podobne ako boli prví apoštoli vyhnaní z Jeruzalema a tým rozniesli kresťanstvo po celej zemi, i slovenskí učeníci sv. Cyrila a Metoda boli vyhnaní z vlastnej krajiny, aby šírili Slovo Božie u ostatných Slovanov. A hoci boli prijatí okolitými slovanskými národmi slovenské písmo – hlaholika bola postupne nahradená druhým slovanským písmom cyrilikou. Stratou tohto prvého písma Slovanov, ktoré malo silu uchovať ich reč i kultúru povýšenú kresťanstvom, stratila sa aj potenciálna jednota Slovanov. A zanedlho, v roku 1054, prišlo k rozkolu medzi Východom a Západom, Byzanciou a Rímom.
V roku 1980 pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a sv. Metoda za patrónov Európy spolu so západným svätcom Benediktom. Títo dvaja Byzantínci aj uprostred ťažkostí vedeli zachovať jednotu s Rímom a boli mostom medzi dvoma kresťanskými tradíciami v tom čase ešte nerozdelenej Cirkvi. Preto ich vyhlásenie za spolupatrónov Európy bola výzva, aby Európa spoznala vlastné korene v spoločnom duchovnom a kultúrnom dedičstve Východu i Západu. Toto prorocké gesto bolo znamením jednoty pre Európu.
Cyrilometodský kult stále zohráva centrálnu úlohu pri vzájomnom zbližovaní sa Slovanov, pretože sa k nemu hlásia katolíci obidvoch obradov, rímski i grécki, rovnako ako pravoslávni aj evanjelici. Slovanské cirkvi, pretože sú vzácne zjednotené nielen Eucharistiou a hlbokou úctou k Trojici i Bohorodičke, ale aj spoločným cyrilometodským dedičstvom, umocneným všeslovanskou spolupatričnosťou, preto vytvárajú reálnu možnosť zjednotenia všetkých kresťanov .
**************************************************************************
METODOVO PRÁVNICKÉ DIELO U SLOVÁKOV
Byzantská misia bratov zo Solúna v Slovenskej zemi z roku 863 mala predovšetkým duchovný rozmer, pretože kresťanská viera bola v 9. stor. pre národy Európy a ich politickú identitu podstatná. No práve preto mala aj ďalekosiahly dosah na kultúrnej i štátotvornej rovine slovenského národa.
Pápežská bula Hadriána II. In excelsis Deo z r. 869 a historická bula Industriae tuae pápeža Jána VIII. z r. 880 ako významné privilégiá štátoprávneho charakteru, potvrdzovali zahranično-politické postavenie staroslovenského štátu v rámci Rímskeho univerza kresťanských národov, zriadením prvej metropolitnej cirkvi Slovákov. Ustanovením Slovenskej cirkevnej provincie sme dostali už v 9. storočí „prvú identifikačnú kartu“, vystavenú najvyššou morálnou autoritou európskeho spoločenstva.“ , ktorú, takmer presne o 1100 rokov neskôr, Apoštolský stolec znovu potvrdil v roku 1977. Nezastupiteľnú účasť a hlavný podiel na tom má najmä diplomatická a právnická misia nášho prvého arcibiskupa sv. Metoda. – viac tu (PDF súbor)
Biskup Konštantín Filozof
Otázku biskupskej hodnosti Konštantína Filozofa možno uspokojivo zodpovedať priamo z prameňov 9. storočia. Staroslovenské písomné pramene Život Konštantína (ŽK) z roku 869 a Život Metoda (ŽM) z roku 885 sú najcennejším pôvodným slovenským dielom z obdobia Staroslovenskej Moravy 9. storočia, lebo sa dotýkajú priamo slovenskej histórie a ich autormi sú Slováci sv. Kliment a sv. Gorazd. Oba Životy predstavujú vynikajúce umelecké prózy, ale aj najdôležitejšie a historicky spoľahlivé pramene Slovákov. Nie sú to totiž legendy v obvyklom zmysle slova, lebo sa pridŕžajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života. Vo svojej podstate sú prvou slovanskou literatúrou faktu, pretože, nakoľko to možno dnes posúdiť, mnohé ich historické informácie sú potvrdené aj inými zdrojmi. – viac tu (PDF súbor)
PAMÄŤ A POCHVALA CYRILOVI FILOZOFOVI
od biskupa Klimenta Slovenského
Vznik hymnickej skladby Pochvala Cyrilovi Filozofovi sa predpokladá v čase pohrebu sv. Konštantína Cyrila v roku 869 ako spomienková reč. Pôvodný text bol napísaný v Ríme jedným z najbližších učeníkov solúnskych bratov, Klimentom Slovenským.
Z Pochvalného slova možno vybadať, koľkú úctu prechovávali k nim ich slovenskí žiaci, a nielen žiaci, ale bez pochybností aj ich ostatní ctitelia. Skrze tieto texty možno nahliadnuť do dávnych čias spred tisíc rokov a byť účastný atmosféry a ducha tej doby. Dnešný človek sotva nájde krajších a výstižnejších slov, ktorými by uctil pamiatku zakladateľov slovenskej kultúry Cyrila a Metoda. Najkrajšie možno preto hovoriť o Cyrilovi a Metodovi slovami napísanými pred tisíc rokmi, slovami ich prvých ctiteľov. Možno vidieť, koľko je v týchto hymnických skladbách čara a poézie. A vybadať tiež vyspelosť slovenskeho jazyka a slovesnosti našich priamych predkov spred viac ako 1140 rokmi. „Sladozvučnosť slovenčiny“ sv. Klimenta Slovenského sa nápadne podobá poézii Pavla O. Hviezdoslava, akoby i v ňom ožíval duch slovenského slovesnenia z čias sv. Cyrila. – viac tu (PDF súbor)
Portréty svätého Cyrila a svätého Metoda
Konštantín Filozof neskôr známy ako sv. Cyril zomrel 14. februára roku 869 v Ríme. Vtedy pápež Hadrián II. vyhlásil sedemdňový smú¬tok a z úcty k jeho čnostiam, učenosti a svätosti, ho chcel pochovať v chráme svätého apoštola Petra vo svojej vlastnej hrobke. S tým však nesúhlasil Konštantínov brat Metod a na jeho naliehanie ho pochovali v bazilike sv. Klementa, ktorého ostatky priniesol Filozof do Ríma. Sv. Cyrila uložili do hrobu po pravej strane oltára baziliky sv. Klementa, ako o tom hovorí Život Konštantínov (ŽK XVIII) aj Rímska legenda (RL XII). Zbožní Rimania dali nad Cyrilovým hrobom namaľovať jeho obraz, a kroniky spomínajú mnohé zázraky, ktoré sa pri jeho hrobe udiali.
Autentické pramene
Historické pramene, ktoré boli napísané hneď po smrti svätého Konštantína Cyrila, dosť podrobne zachytávajú udalosti okolo jeho pohrebu:
Rímska Legenda o živote Konštantína zapísaná priamym účastníkom deja, biskupom Gauderichom:
„Keď však spomínaný Filozof alebo inak Konštantín cítil, že sa blíži deň jeho, skonania, prijal s dovolením najvyššieho veľkňaza meno Cyril – hovoriac, že mu to bolo zjavené – a po 40 dňoch zosnul v Pánovi v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14. 2. 869). Svätý pápež potom nariadil, aby všetci grécki i rímski duchovní prišli na jeho pohreb so žalmami a spevmi, so sviecami a s kadidlom a aby mu preukázali rovnakú pohrebnú úctu ako samému pápežovi.
Vtedy jeho spomínaný brat Metod prišiel k samému svätému veľkňazovi, padol mu k nohám a povedal: „Uznal som za slušné a potrebné, aby som pripomenul Vašej Svätosti, apoštolský otče, že keď sme vyšli z nášho domu do služby, ktorú sme s pomocou Pánovou vykonali, matka nás, prelievajúc veľa sĺz, zaprisahávala, že ak by niektorý z nás zomrel skôr, ako sa vrátime, aby žijúci brat preniesol mŕtveho brata do svojho kláštora a tam ho so zaslúženou a náležitou poctou pochoval. Nech teda ráči Vaša Svätosť dovoliť mojej nepatrnosti vykonať túto povinnosť, aby sa neusudzovalo o mne, že azda konám proti matkiným prosbám a zaprisahávaniu.“
Pápež neuznal za vhodné odporovať tejto žiadosti a želaniu, hoci sa mu to videlo dosť ťažké. Telo mŕtveho starostlivo uložil do mramorovej rakvy a zapečatil ju vlastnou pečaťou. Po siedmich dňoch mu (Metodovi) dovolil odísť. Vtedy rímski duchovní po porade s biskupmi a kardinálmi a šľachticmi mesta prišli k pápežovi a začali takto hovoriť: „Zdá sa nám veľmi nevhodné, ctihodný otče a pane, aby ste dovolili z akéhokoľvek dôvodu preniesť do inej krajiny takého veľkého a takého znamenitého muža, ktorého zásluhou naše mesto i cirkev získali späť taký vzácny poklad. Boh ho svojou dobrotivou láskou ráčil z takých ďalekých krajín priviesť k nám a z tohto miesta ešte aj do svojho kráľovstva povolať. Nech je radšej s poctami pochovaný tu, ak s tým súhlasíte, pretože by bolo veľmi dôstojné, aby muž s takou slávnou povesťou mal hrob v takom preslávenom meste a na slávnom mieste.“ Zapáčila sa táto rada pápežovi a nariadil, aby ho uložili v Chráme svätého Petra v jeho vlastnej hrobke.
Metod vidiac, že sa jeho úmysel takto nesplní, znovu prosil pápeža, hovoriac: „Keď ste teda odmietli splniť moju malú prosbu, zaprisahávam vás, páni moji, aby bol pochovaný v Bazilike svätého Klementa, ktorého telo s veľkou námahou a horlivosťou našiel a priniesol sem.“ S takouto prosbou najsvätejší veľkňaz súhlasil. Keď sa zhromaždilo veľké množstvo duchovenstva a ľudu, s nesmiernou radosťou a veľkou úctou ho pochovali v mramorovej rakve, do ktorej ho predtým spomínaný pápež uložil, do hrobky preňho pripravenej v Bazilike svätého Klementa po pravej strane oltára, vzdávajúc za sprievodu hymien a chválospevov vďaku Bohu, ktorý koná na tom mieste mnoho obdivuhodných zázrakov na chválu a slávu svojho mena, pre zásluhy a prosby svojich svätých, ktorý je požehnaný a zvelebený na veky vekov. Amen.“
Život Konštantína Filozofa napísaný v roku 869 jedným zo slovenských učeníkov:
„A tak ho aj s truhlou uložili do hrobu, ktorý je na pravej strane oltára v chráme svätého Klementa. Tam sa mnohé zázraky začali diať, a keď to Rimania videli, ešte väčšmi rástla ich úcta k jeho svätosti. I namaľovali obraz nad jeho hrobom a udržovali pri ňom svetlo vo dne v noci, chváliac Boha, ktorý takto oslávi tých, čo ho zvelebujú.“
Určenie hrobu sv. Cyrila
Blížiace sa tisícročné jubileum príchodu sv. Cyrila a Metoda ku Slovenom-Slovákom na Moravu roku 1863 malo za následok, že sa už v roku 1857 zahájili práce na vykopávkach v chráme sv. Klementa. V priebehu vykopávok bola objavená pôvodná bazilika zo 4. storočia, a tu sa koncom roku 1862 našiel aj prázdny pravouhlý hrob. Liturgicky bol po pravej strane hlavného oltára a nad ním sa podľa predpokladu, mala nájsť freska, ktorá by potvrdila pravosť hrobu sv. Cyrila. Po preskúmaní niekoľkých nezreteľných fresiek nachádzajúcich sa stranou od hrobu, usúdili, že môže ísť o hrob, do ktorého pochovali sv. Cyrila1.
Organizátori vykopávok boli pod značným tlakom nájsť hrob ešte v jubilejnom roku 1863, v ktorom sa slávilo tisíce výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda ku Slovákom. Keďže na pravej strane chrámovej lode sa tiež nič nenašlo, lebo maľba « Anastasis » nebola ešte objavená, ľavé krídlo sa zdalo byť jediným možným miestom, kde by hrob sv. Cyrila mohol byť. Tento názor bol všeobecne, rýchle a ochotne prijatý ako fakt. A tak sa až dodnes uznáva spomenuté miesto ako miesto hrobu sv. Cyrila, ktoré uctieva Katolícka aj Ortodoxná cirkev.
Niektorí odborníci však pochybovali o pravosti nájdeného hrobu. Najmä preto, lebo sa nad ním nenašla podobizeň ako dôkaz, ktorý by jednoznačne svedčil, že sv. Cyril bol pochovaný práve na tomto mieste. Nejednoznačná bola tiež interpretácia textu z Rímskej legendy — „pochovali ho v mramorovej rakve … po pravej strane oltára“. Liturgicky sa považuje za pravú stranu oltára strana evanjelia, podľa Krista Pána na kríži, čo znamená naľavo od oltára, keď naň pozeráme z predsiene chrámu. No ako sa ukázalo, pôvodná orientácia v kostole bola zrejme určovaná z pohľadu ľudu smerom k oltáru a nie chrbtom od neho. Teda po pravici človeka dívajúceho sa z hlavnej lode smerom k prestolu.
Až neskôr v roku 1868 bola ako posledná z fresiek, objavená v dolnej bazilike, nástenná maľba zvaná „Anastasis“ – Zostúpenie Pána Ježiša do predpeklia. Freska sa nachádza na pravej strane oltára (z pohľadu ľudu), blízko pri apside kostola. Obraz netvoril časť väčšieho cyklu, bola to samostatná maľba2. Podľa posledných výskumov možno jednoznačne povedať, že je na nej znázornený pohrebný portrét východného mnícha, ktorý bol pochovaný v bazilike sv. Klementa v druhej polovici 9. storočia.
Anastasis
Preto freska Anastasis neklamne označuje umiestnenie hrobu sv. Konštantína Cyrila v bazilike sv. Klementa v roku 869. Na tejto maľbe je ústrednou postavou Kris¬tus, ktorý šliape po diablovi znázorňujúcom peklo a vedie Adama von z predpeklia. V po¬zadí vidno pekelný oheň. V ľavom dolnom rohu je portrét do pása namaľovaného muža. Muž má pravú ruku mierne zdvihnutú s na¬tiahnutými prstami a v ľavej ruke drží veľký zdobený kódex. Okolo hlavy má pomerne veľkú pravouhlú svätožiaru.
A hoci je nápis nad jeho hlavou už zotretý, blízkosť hrobu pri oltári naznačuje, že išlo o dôležitú osobnosť. Konštantín Filozof neskôr známy ako sv. Cyril je jediný východný mních, o ktorom je známe, že bol pochovaný v bazilike sv. Klementa3.
Podľa analýzy dominikána Paul Lawrola O.P., ktorá sa nachádza na informačných tabuliach v átriu baziliky Sv. Klementa sa možno dozvedieť, že: „Na freske je zobrazený muž so štvorcovou svätožiarou. Evanjeliár v jeho rukách hovorí o tom, že ide o duchovnú osobu a navyše jeho odev s nezvyklou dekoratívnou kapucňou prezrádza, že by to mal byť grécky mních. Použitie štvorcového nimbusu v tom čase znamenalo, že obraz predstavuje skutočnú podobu dotyčnej osoby4. V spojení so scénou Anastasis sa freska javí ako časť pohrebného monumentu – pamätníka tejto osobnosti, kde Kristus, ktorý prekračuje kosti smrti a moc diabla, povedie tohto zosnulého mnícha do večného života. Zdá sa, že freska bola umiestnená v polkruhovej nike nad hrobom. Absencia akejkoľvek murovanej štruktúry v okolí fresky naznačovala, že telo ležalo v sarkofágu. …“
Navyše je na tejto freske sv. Cyril znázornený s Evanjeliom v rukách, čo je neklamným znakom, že ide o biskupa, pretože byzantskí episkopi sa vždy znázorňujú s knihou Evanjelií v rukách5.
Adamov vnuk
Zaujímavá je samotná téma zobrazenia nad hrobom Konštantína Filozofa – Anastasis – kde Zmŕtvychvstalý Ježiš podáva ruku praotcovi Adamovi, aby ho vyviedol z podsvetia a navrátil mu stratený večný život. Symbolicky tak navracia dedovizeň i Konštantínovi Cyrilovi, ktorý sa vždy predstavoval ako Adamov vnuk, hľadajúci dávnu dôstojnosť svojho deda:
Život Konštantína Filozofa
„Zachovával čistotu, čím sa veľmi páčil Bohu a bol obľúbený medzi ľuďmi. A cisársky kancelár vzdával mu česť a úctu. Ponúkal mu mnoho zlata, ale on ho neprijal. Raz mu povedal: „Tvoja krása a múdrosť nútia ma, aby som ťa mal v obľube. Mám krstnú dcéru, krásnu a bohatú, ktorá pochádza z dobrej a vznešenej rodiny. Ak chceš, dám ti ju za manželku. Cisár ti preukáže veľkú česť a zverí ti malú provinciu, ba, očakávaj ešte viac, lebo skoro budeš správcom veľkej provincie.“
No, Filozof mu odvetil: „Je to veľký dar pre tých, čo ho chcú. Pre mňa však niet nič vzácnejšie ako učenosť. Ňou chcem zbierať múdrosť a hľadať pocty a bohatstvá, ktoré stratil praotec Adam.“
Poslanie ku Chazarom – Keď došiel ta, chceli ho posadiť za stôl vedľa chána i pýtali sa ho: „Aká je tvoja hodnosť, aby sme ti mohli dať miesto, aké ti patrí.“ On povedal: „Deda som mal veľkého a veľmi slávneho, ktorý blízko cisára stával. No, zo svojej vôle danú mu slávu odvrhol a preto bol vyhnaný. Keď prišiel do cudzej zeme, schudobnel a tam ma zrodil. Ja teda hľadám dávnu dôstojnosť svojho deda, no nestihol som ju ešte dosiahnuť. Som totiž Adamov vnuk.“
A Cyril, prijmúc večný pokoj v Kráľovstve nebeskom, našiel stratenú dôstojnosť svojho deda Adama, o čom dostal poznanie krátko pred svojou smrťou: „A keď znášal chorobu mnoho dní, uvidel raz Božie zjavenie i začal takto spievať: „Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaplesal duch môj a zaradovalo sa moje srdce.“ I obliekol si posvätné rúcho a celý deň strávil v radostnej nálade a hovoril: „Odteraz nie som sluhom ani cisára ani nikoho iného na zemi, ale iba Boha všemohúceho. Nebol som a zrodil som sa i budem žiť naveky. Amen.“
Takže nielen vyobrazenie gréckeho mnícha nad hrobom presne podľa dobového záznamu, ale i téma zobrazenia, ktorá je akousi vizitkou Konštantína Filozofa – Adamovho vnuka, ba i štvorcové halo, ktoré značí, že ide o skutočnú podobu, ktorú mohli urobiť len jeho súčasníci, nás utvrdzujú v presvedčení, že Konštantín Cyril bol skutočne pochovaný na tomto mieste.
Portrét sv. Cyrila a Metoda v Bazilike sv. Praxedy
Konštantín a Metod po svojom príchode do Ríma v roku 867 boli ubytovaní v gréckom kláštore sv. Praxedy6 neďaleko od baziliky St. Maria Maggiore. Tu v bočnej kaplnke sv. Zenóna slúžieval sv. liturgiu aj Konštantín Filozof so svojím bratom Metodom.
Kaplnka sv. Zenóna v bazilike sv. Praxedy je jeden z klenotov rímskeho stredovekého umenia a dodnes udivuje nádherou mozaikovej výzdoby. V prvej polovici 9. storočia ju postavil pápež Paschal I. (817-824) ako pohrebnú kaplnku pre svoju matku Teodoru. Zasvätená bola mučeníkovi Zenónovi, ktorého relikvie dal preniesť z katakomb. Na portály hlavnej apsidy baziliky je vyobrazený pápež Paschal I. s modelom kostola v ruke, ako zakladateľ baziliky. Portrét bol namaľovaný ešte počas jeho života, a preto je nad jeho hlavou modrý štvorcový nimbus, ktorý patrí vždy osobe žijúcej v čase realizácie mozaiky a ide teda o jeho skutočnú podobu.
Pravdepodobne v 11. storočí, keď boli zhotovené fresky v St. Clemente, ilustrujúce príchod Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda do Ríma,na počesť Solúnskych bratov boli zhotovené ich portréty aj na vstupnom portáli do kaplnky sv. Zenóna.Tu je Konštantín Cyril zobrazený s pápežskou tiarou, možno preto, že bol nazývaný Apoštolomrovný, čím bol daný na roveň najväčším apoštolom sv. Petrovi a Pavlovi, a boli mu prejavované pocty ako pápežovi.
Zaujímavé je porovnať skutočný portrét sv. Cyrila z miesta jeho hrobu s portrétom namaľovaným v 11. storočí v bazilike sv. Praxedy. Ako vidieť oba portréty sa v typických črtách svätca zhodujú – veľké čierne oči, výrazné obočie, pristrihnutá brada a fúzy tmavej, nie však čiernej farby, úzky, rovný nos a výrazné pery.
Oficiálna literatúra o bazilike S. Praxedy však uvádza, že tu ide o portréty dvoch pápežov, pričom ani netají, že ide iba o domnienku: „Štvorcové podobizne pápežov dole sú až z 19. storočia a ide asi o pápeža Paschala I. a jeho nástupcu Eugena II.“ Lenže porovnaním skutočnej podobizne pápeža Paschala I. so štvorcovým halom, ktorý je zobrazený kopule apsidy a podobizni v tom istom chráme na portále Zenónovej kaplnky, vyvracia túto domnienku. Nemožno totiž medzi nimi nájsť ani len vzdialenú podobu. Z toho je zrejmé, že autori dnešného oficiálneho textu si nedali žiadnu námahu s overovaním svojich domnienok.
Navyše, je potrebné si uvedomiť, že po východnom rozkole v roku 1054 s pribúdajúcim časom sa stále viac zväčšovala vzájomná averzia medzi predstaviteľmi Východnej byzantskej cirkvi a Západnej rímskej cirkvi. Niet sa preto čo diviť, že časom sa v Ríme zabudlo aj na také veľké osobnosti akými boli bratia zo Solúna – sv. Cyrila a sv. Metoda. Ba možno i zámerne bolo pri reštaurovaní v 19. stor. zotreté všetko, čo by ich mohlo identifikovať. Podobne by tomu mohlo byť i v prípade skutočného portrétu Cyrila v bazilike sv. Klementa, lebo i tu je nápis nad jeho hlavou zotretý.
Nápadná zhoda oboch portrétov sv. Cyrila z chrámov Klementa i Praxedy, ktoré sa v typických črtách svätca zhodujú, nám dovoľujú vyjadriť presvedčenie, že i v prípade mozaiky skutočne ide o podobizeň sv. Cyrila a druhý portrét potom môže patriť len jeho nerozlučnému bratovi sv. Metodovi.
1 Nad týmto hrobom dali americkí Slováci roku 1952 postaviť pamätný mramorový oltár s latinským nápisom: «Na česť svätého Cyrila postavili synovia Slovenského národa». Oltár je jednoduchý, aby čo najlepšie zapadol do prostredia a nerušil vzhľad starej baziliky zo 4. storočia
2 Porovnaj: Ján Hnilica, Svätí Cyril a Metod, Alfa Bratislava 1990, s. 139 a 144-149
3 Porovnaj: Ján Hnilica, Svätí Cyril a Metod, Alfa Bratislava 1990, s. 139 a 144-149
4 Halo na vyobrazeniach svätcov (grécky ἅλως), známy tiež ako nimbus – svätožiara, je kruh svetla, ktoré obklopuje človeka. Používajú sa v ikonografii mnohých náboženstiev, aby poukázali na sväté alebo posvätné postavy. V rôznych obdobiach sa nimbus používal tiež na vyobrazeniach panovníkov a hrdinov. V posvätnom umení náboženstiev Grékov, Rimanov, hinduistov, budhistov a kresťanov, duchovné osoby môžu byť zobrazené s halo v podobe kruhovej svätožiary okolo hlavy, alebo i okolo celého tela. Štvorcové halo v ranostredovekom kresťanskom umení označuje, že ide o človeka žijúceho v čase zhotovenia maľby a predstavuje jeho reálnu podobu.
5 Porovnaj Gorazd A. Timkovič, OSBM, Sv. Cyril (+869) bol katánskym episkopom, Krásnobrodský zborník, Prešov, I (1996) 1-2, str. 53-90
6 Kostol sv. Praxedy bol jedným z prvých farských kostolov ustanovených v Ríme po milánskom edikte z roku 313. Prvé zmienky o ňom sa vzťahujú k roku 491, na nápise v katakombách sv. Hippolyta na via Tiburtina. Najstarší kostol prestaval na konci 8. storočia pápež Hadrián I. (772-795). Ani nie štvrť storočia na to, Pápež Paschal I. (817-824) hneď po nástupe na Petrov stolec v roku 817 dal práve sem, do svojho niekdajšieho titulárneho kostola, preniesť 2 300 kresťanských mučeníkov z cintorínov za hradbami. Jeho počínanie malo praktické dôvody – hroby bolo treba ochrániť pred drancovaním Longobardov. K novej bazilike pripojil Paschal tiež konvent pre komunitu gréckych mníchov sv. Basila.