O škodlivosti a paradoxe sankcií

Bratislava 6. septembra 2014 (HSP/Foto:TASR)

Top témou dnešných dní sú sankcie USA a EÚ voči Rusku. Pritom  sa obchádza zásadný fakt, že sankcie sú vždy a z princípu nespravodlivé už len preto, lebo sa vždy dotknú len obyčajných ľudí, a nie politických špičiek. Nakoniec, čo viac dokazuje ich minimálny vplyv na vládne elity než vyše polstoročné sankcie USA voči Kube? Sankcie sa možno dotkli bežných obyvateľov, ale rozhodne nie vládnej garnitúry. 

V kontexte týchto skutočností sankcie proti Rusku možno hodnotiť len ako prejav megapokrytectva. Na tomto prípade môžeme priam čítankovo sledovať uplatňovanie dvojitých štandardov v medzinárodnej politike. Rusko má byť potrestané za údajnú podporu separatistov. Nikto si však nekladie otázku, či činy Kyjeva, resp. Porošenkovej kamarily sú v poriadku. To, že Jaceňukova vláda nemá žiadnu legitimitu, že proti vlastnému obyvateľstvu používa ťažkú vojenskú techniku, ba dokonca zakázané zbrane (kazetové a fosforové bomby), to je v poriadku? Absolútnym vrcholom je Jaceňukovo  vyhrážanie sa, že zastaví tranzit ropy a plynu do Európy. Slovensko už raz na podobné cynické vydieranie zo strany Tymošenkovej ťažko doplatilo v roku 2009. V záplave falošných a pokryteckých vyhlásení rôznych svetových politikov aspoň náš premiér zreteľne a jednoznačne povedal, že Ukrajina vtedy klamala a vydierala. 

Postavme však otázku aj inak. Nemôžu tieto sankcie v konečnom dôsledku svojím spôsobom aj Rusku pomôcť? Veľmi rýchlo sa totiž ukázalo, že značnú časť tovarov, ktoré sa dostali na index, môže Rusko ľahko nahradiť dovozom z Južnej Ameriky či Ázie. Tak západní producenti akurát prídu o veľmi lukratívny trh, na ktorý sa budú neskôr len veľmi ťažko vracať. Na druhej strane, paradoxne, vďaka sankciám má Rusko šancu dočasnú „nepríjemnosť“ premeniť na strednodobú a dlhodobú výhodu.  Rusko v ranných deväťdesiatych rokoch prežilo obrovský morálny, ekonomický a spoločenský rozvrat. V tom čase zažívalo obrovský „exodus“ inteligencie – na špičkových amerických či izraelských univerzitách prednášalo čoraz viac najvýznamnejších ruských vedcov. V súčasnosti sa možno, a paradoxne aj vďaka sankciám vytvorí priestor na návrat najlepších vedcov, a tým aj rozvoj najmodernejších technológií práve v Rusku.  

Koncom deväťdesiatych rokov odchodom Jeľcinovej administratívy a vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu sa situácia v Rusku po ekonomickej a mocenskej stránke stabilizovala. Za čias prezidentovania Dmitrija Medvedeva Rusko dokonca vykročilo smerom k poznatkovo orientovanej spoločnosti. Vybudovala sa akási ruská obdoba Silicon Walley – Stolkovo. Rusko teda vďaka sankciám môže nakopnúť svoju produkciu špičkových technológií. Dnes totiž sankcie pôsobia ako ochranné clá, ktoré vďaka menšej konkurencii umožnia ruským technologickým firmám vyrásť takpovediac v skleníkových podmienkach.

O tom, že už dnes majú čo ponúknuť, svedčí aj skutočnosť, že ruský YotaPhone bol na tohtoročnej najväčšej svetovej výstave mobilov MWC (Mobile World Congress) v  Barcelone vyhlásený za najinovatívnejší mobil výstavy. Neexistencia konkurencie môže znamenať, že  táto firma získa  podstatne viac prostriedkov, ktoré vloží do výskumu, čo v strednodobom horizonte môže vyústiť do vzniku nového svetového hráča v tejto oblasti. Podobne sa to môže prejaviť aj  v iných sektoroch – automobilovom priemysle, informačných technológiách… Väčšina Rusov všade vo svete  veľmi ťažko nesie  nespravodlivosť a účelovosť sankcií voči ich vlasti. Aj tento fakt, ako aj podstatne väčšia možnosť profesionálneho uplatnenia môže viesť k návratu najlepších mozgov z celého sveta späť do vlasti. 

Paradoxne teda, sankcie môžu Rusku v konečnom dôsledku aj  pomôcť. Čo je však najpodstatnejšie, sankcie takmer nikdy neviedli k vyriešeniu konfliktu. Na to treba hľadať ťažké a kompromisné politické riešenie. Preto jediné rozumné riešenie konfliktu na Ukrajine (naschvál nepíšem rusko – ukrajinského konfliktu, lebo to nie je konflikt medzi štátmi, ale konflikt je medzi nelegitímnou ukrajinskou vládou a časťou obyvateľov Ukrajiny, ktorí sa jej nemienia podriadiť) je medzinárodná konferencia, na ktorej sa tento konflikt vyrieši  ťažkými, ale nevyhnutnými politickými kompromismi.

Politológ Roman Michelko