Nadužívanie slova "láska"

Slovo „láska“ sa už totiž v modernej Cirkvi používa aj na označenie zamlčiavania pravdy pred bludármi, aj na sodomskú pohlavnú zvrátenosť, aj na banálnu pohlavnú príťažlivosť, kvôli ktorej je zničená rodina a dokonca aj na ochotu dať sa zaočkovať experimentálnymi vakcínami. A to je od skutočnej kresťanskej lásky, na míle vzdialené.

Učenie Cirkvi totiž, v rozpore s týmto nemastným - neslaným hrkútaním v niektorých kázňach, jasne po stáročia hlásalo, že prejavom kresťanskej lásky je okrem odpustenia či trpezlivosti aj napomínanie hriešnikov, karhanie a exkomunikácia heretikov (skutočných, nie tých, čo popierajú klimatické zmeny a nezažili environmentálnu konverziu), trestanie zločincov, vylučovanie smilníkov, alebo aj „strasenie prachu z obuvi“, ktoré symbolizovalo ukončenie akéhokoľvek „sprevádzania“ a „dialógu“ s tými, ktorí ostali hluchí ku každému kresťanskému upozorneniu a argumentu.

Túto „lásku“ by sme však v moderných homíliách hľadali len veľmi pracne... Naopak, hojne nachádzame „lásku“ povrchnú, pripomínajúcu omieľanie láskyplného verklíka, podobnú tomu, ktoré do úmoru hrkotalo v pop-kultúre 60. rokov, v ére hippies a sexuálnej revolúcie.
Nachádzame lásku sentimentálnu a zženštilú, určenú pre dojaté ženy, ktoré túžia Cirkev pretvoriť na ufňukaný, nekonfliktný, všetko prijímajúci a so všetkým a všetkými sa objímajúci obraz.

Táto postupná nadvláda ženských pocitov a očakávaní v Cirkvi prináša proces „demaskulinizácie“, ktorý v Cirkvi presadzuje pápež František a jeho pomocníci.
Práve sentimentálna zženštilosť totiž najlepšie súznie s programom všeobecnej morálnej a náboženskej bezkonfliktnosti.

Je to len láskayl romantická, láska, ktorá stavia cit nad rozum, nad doktrínu, nad poriadok a v tejto nerozlišujúcej a bahnitej brečke mieni utopiť všetko vyhranené, nezlúčiteľné a vymedzujúce.

Dostávame sa k skutočnému cieľu nadužívania slova „láska“ v modernej Cirkvi. Je ním nielen potlačenie myšlienkovej a doktrinálnej vyhranenosti, ale predovšetkým akejkoľvek ochoty za túto nekompromisnú vyhranenosť bojovať. Je to nástroj duchovnej kastrácie mužského princípu v Cirkvi, princípu bojovnosti.

Na doktríne takýmto sladkým dušiam pramálo záleží... Koncepcia svätého Augustína, ktorý opisuje existenciu Štátu Božieho, ako permanentný boj a konflikt počas celého behu dejín, ich desí. Chcú lásku, lásku, lásku…
Takú, akú svet dáva: nekonfliktnú, stierajúcu protiklady, upokojujúcu, hypnotizujúcu, syntetickú a spájajúcu.
Avšak Syn Boží prišiel nie preto na svet, aby priniesol pokoj, ale aby priniesol meč! (porov. Mt 10,34).

Tí čo volajú po tzv. láske, tí čo ju zaplietajú do tých najkrkolomnejších súvislostí, ktorí ňou ovíjajú tie najodpornejšie zvrátenosti, túžia zničiť katolícku bojovnosť.
Dúfajú, že takzvaní „netolerantní“ už nikdy nevstanú z popola, aby postavili hradby, spálili mosty a vztýčili zástavu Krista Kráľa.

Dúfajú, že keď budú neustále opakovať slovo „láska“, pričom majú na mysli len ustráchanú bezkonfliktnosť a nie pravú kresťanskú lásku, ktorá sa predovšetkým bojí Boha a jeho súdu, miluje Syna Božieho za Jeho spásnu obeť... a Jeho Matku...za jej poslušnosť voči Bohu, z ktorej sa rodia skutočné dobré skutky..
dúfajú, že potom už katolícka bojovnosť nikdy nepovstane. Bude spať zasypaná pod horou sentimentálnych fráz a poklonkovať všetkým mysliteľným bludom.
Dúfajú, že keď tých, ktorí sa pri ich láskyplnej slovnej prietrži znechutene odvracajú, nazvú „nenávistnými“ a „pyšnými“, tak v nich vzbudia zahanbenie a škrupulantský strach z toho, že sa prehrešujú voči skutočnej kresťanskej láske.

My sa však nebojíme. Keď otvoríme knihy svätého Augustína, svätého Bernarda z Clairvaux, svätého Petra Damianiho, svätého Ignáca z Loyoly, svätého Jána Kapistránskeho, svätej Kataríny Sienskej, keď budeme čítať o živote svätej Jany z Arku, ctihodného Marka z Aviana, alebo Abrahama a svätej Klary, alebo vrúcnych apologétov katolicizmu, akk: Léona Bloya, Ernesta Hella, Hilaira Belloca, Evelyna Waugha a ďalších, nájdeme v nich ducha odlišného, ducha katolíckeho boja a konfliktu so svetom, ducha nekompromisného hájenia práv Božích, pred neohraničenými ambíciami práv ľudských a pred bublajúcou kompromisnou „láskou“.

To je ten duch, ktorý má podľa nich dnes definitívne v Cirkvi zahynúť, byť eliminovaný a zaliaty do betónu „lásky“, udusený v „láske“ a zalepený v mede sentimentu.

Je len na každom nás, či sa voči tomu vzoprieme, alebo budeme ďalej klesať do rašeliny.

Zdroj : Nadužívanie a zneužívanie slova „láska“ v Cirkvi ako duchovný kastračný nástroj proti katolíckej bojovnosti -
(krátené)