Video – Nadácia Slovakia Christiana: modlitba svätého ruženca za zachovanie zmluvy so Svätou Stolicou. J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec: Výhradou svedomia právom odmietame ničiť si manželstvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národa i štátu

Video – Nadácia Slovakia Christiana: modlitba svätého ruženca za zachovanie zmluvy so Svätou Stolicou. J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec: Výhradou svedomia právom odmietame ničiť si manželstvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národa i štátu

Homília J.E. kardinála Jána Chryzostoma Korca na sviatok sv. Cyrila a Metoda v Nitre 5. júla 2005

Sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý je nielen náboženským ale i štátnym sviatkom Slovenska, je zvláštnym dňom spomienky na tiché zrodenie nášho národa, našej kultúry, na tiché kladenie základov nášho mravného a duchovného života. Ale tento sviatok by mal byť dňom akéhosi celonárodného zamyslenia a spytovania svedomia nás všetkých – veriacich, menej veriacich i nie veriacich i všetkých hľadajúcich.

Dnes si preto kladieme závažné otázky o svojom mieste v dejinách, v Európe, o svojej vernosti zásadám, z ktorých sme sa pred tisíc rokmi zrodili k civilizovanému kresťanskému životu. Kladieme si otázky, či sme nezablúdili v zložitosti moderného života, či žijeme z pravdy o človeku, z pravdy o národe a o svete, či žijeme z pravdy, z ktorej sme sa zrodili. Pýtame sa, či sú pre nás géniovia a svätci Cyril a Metod stále svedkami a vzormi života v pravde, a či nás stále dvíhajú na tú úroveň kultúry a správania, ktorá je hodna života nášho národa i každého z nás.

Vo „Chváloreči“ na pamiatku svätých Konštantína a Metoda z 9. storočia sa hovorí: „Mnohí budú velebiť ich rozum a ten nevyjde nazmar naveky. Pamiatka ich nezanikne a ich meno bude žiť od pokolenia do pokolenia. Múdrosť ich budú hlásať národy …“

My sa dnes pýtame: Sú sv. Cyril a Metod pre nás stále géniami a svätcami, živým a strhujúcim príkladom obetavosti, hlbokej zodpovednosti a bezhraničnej lásky, a to zvlášť aj ako spolupatróni Európy?

Vo „Chváloreči“ na sv. Cyrila a Metoda sa hovorí, že obaja bratia opustili svoju domovinu Grécko, a stali sa „presídlencami do cudzej krajiny a priniesli zákon a pravdu ľudu, ktorý predtým nepoznal svoju pravicu ani ľavicu …“ – Pokračujeme aj dnes v poznávaní zákona, pravdy, spravodlivosti a tajomstva života, alebo znova nepoznáme ani svoju pravicu a ľavicu, ako tomu bolo za čias pohanských u našich predkov, pre ktorých Rastislav vyžiadal z Carihradu geniálnych učiteľov a obetavých svätcov?

Pozrime sa na niektoré naše problémy z blízka.
Máme na Slovensku mnoho pekných vecí – v hnutiach detí, študentov a mládeže, v hnutí rodín a iných pozoruhodných skupín, v katolíckej sociálnej a charitatívnej oblasti, evanjelickej diakonie či civilných ustanovizní v starosti o postihnutých, v hospicoch a podobne. Máme vzácnych kultúrnych pracovníkov, profesorov, spisovateľov i umelcov. Do istej miery sa dá povedať, že na Slovensku žijeme z dedičstva sv. Cyrila a Metoda rozličným spôsobom všetci – veriaci všetkých cirkví i neveriaci, slovenský národ i naše národnosti.

Ale vec nie je taká jednoduchá. Máme aj problémy. Ba máme priam neduhy a neresti, ktoré sú v príkrom rozpore s obsahom vzácneho dedičstva otcov. Najmä v posledných rokoch sme sa v mnohom vzdialili od postojov Bernoláka a Hollého, Moyzesa a Kuzmányho, Štúra, Hlinku i Rázusa. Máme problémy, o ktorých sa mnoho hovorí a píše, často protikladne a veľmi vášnivo. Chcel by som sa dnes vážne ale aj pokojne dotknúť niektorých z týchto problémov – problému slobody, otázky výhrady svedomia a úlohy náboženstva či priam našich cirkví v živote Slovenska v súvislosti s tzv. odlukou cirkví od štátu.

Jedným z našich problémov je chápanie slobody.
Sloboda je osobitný dar človeka a len človeka. Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Ale slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba. Od opilstva po rozvrat celej spoločnosti. Sloboda môže byť tvorivá, ale aj môže byť aj deštruktívna.

V súvislosti so slobodou sa často hovorí najmä o dnešných masmédiách. V slovenčine vyšla kniha pod názvom: „Moc a nemoc médií“. Médiá, tlačené a najmä elektronické, a z nich najmä niektoré televízie, môžu byť nielen požehnaním pre život a kultúru, ale môžu šíriť aj nevyliečiteľné choroby ducha. Vynikajúci americký znalec kultúry napísal knihu „Hráme sa na smrť“. V knihe napísal aj toto: „Bez väčšieho protestu a pre verejnú mienku skoro nepozorovane sa politika, náboženstvo, informácie, šport, osveta aj hospodárstvo zmenili v médiách len na doplnok zábavného priemyslu. A vďaka tomu sme začali byť národom, ktorý sa bude zabávať až na smrť.“ – Autor má tu na mysli kultúrnu smrť – zánik základných hodnôt, ktoré v nás stvárňovala doteraz kultúra a tradícia.

Americký znalec kultúry v súvislosti s nimi napísal: „Keď sa národ dá nimi zviesť triviálnosťou, čiže povrchnosťou a zahanbujúcim pohľadom na život, keď kultúrny život začne chápať ako ustavičnú zábavu a televíziu ako gigantickú fabriku zábavy, národ sa ocitne na márach.“ – A zatiaľ, čo sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na to dosť peňazí, mnohí iní naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a na oblečenie pre svoje deti. No zábava vo verejnosti prehlušuje chudobu a biedu.

Dnes sa naozaj zmocňuje vlády nad ľuďmi „kultúra zábavy a pôžitku“. Predtým to bola kultúra totality a útlaku, dnes je to kultúra pôžitku, ktorá ničí naše životy, rodiny, výchovu i spravodlivosť a sociálny život. Žiaľ, toto nové zotročovanie mysle a života prijímajú mnohí ľudia doslova vďačne, dobrovoľne alebo priam s nadšením.

Niektoré masmédiá pritom tak sugestívne vnucujú ľuďom pravdy s nepravdami a lžami, že ubíjajú v ľuďoch akýkoľvek prejav slobody a ovládajú ich. Manipulujú informáciami a tzv. verejnou mienkou, ktorú znetvorujú anketami aj zákerným kladením otázok zamlčiavaním vážnych okolností pri udalostiach a riešení problémov. V tom je moc i nemoc mnohých tzv. slobodných médií, tlače, rozhlasov a televízií.

V mene slobody si ničíme slobodu. Dbáme na čistotu prostredia v ekológii, no hromadíme haraburdie, smeti a balasty vo svojom vnútri. A niektorí ľudia na tom zarábajú, ba zarábajú na tom celé podniky. Niektoré médiá nám takto ponúkajú špiritistické seansy, biotronické pôsobenie na diaľku, ktoré nám vraj zlepší trávenie, astrológovia zvestujú budúcnosť, parapsychológovia odkrývajú ľuďom ich minulé životy podľa návodov z Indie a Malajzie, sektári ponúkajú lieky na všetky problémy ľudí, horoskopy určujú naše programy, biotronici predávajú zaručené amulety šťastia a pokoja. Psychológ o tom napísal: Ľudia sú zmätení. A pritom by mnohým ľuďom stačilo, keby zdvihli zrak a zazreli najbližšiu vežu kostola – miesto občerstvenia, pravdy a pokoja. Čím všetkým však zaťažujú ľudia svoju slobodu a čomu všetkému veria, aby nemuseli veriť!

Normálnemu človekovi na Slovensku je známe, že Cirkev stála pri kolíske našej civilizácie a že ona jediná so svojím učením prežila premeny vekov. A tam, kde premeny sveta priviedli človeka a ľudstvo priďaleko od pôvodných ideálov kresťanstva, bezprostredne hrozil a hrozí zánik celej ľudskej civilizácie, alebo aspoň jej dôležitej časti. Bolo to nedávno v dobe potláčania slobody za plynových komôr v Osvienčime, ale i za čias Gulagov po celej Sibíri i u nás.

Teraz sa ktosi znova pokúša vytláčať kresťanstvo na okraj spoločnosti, slepo rozširovať slobodu až do nepríčetnosti a tým znova budovať krajšie a svetlejšie zajtrajšky. Začína to s deťmi. Naše deti čítajú tzv. tínedžerské časopisy ako Cosmo-Girl, Dívka, Bravo či Maxisuper. Tieto časopisy sú vraj určené pre mladých od 13 do 19 rokov. V týchto časopisoch sa podrobne píše a vraj i na hodinách etiky sa podrobne hovorí o „kreačnej sexualite“, ale omnoho viac sa vraj hovorí v mene slobody o tzv. „rekreačnej sexualite“.

Kto si prečítal čo len jeden článok takýchto časopisov, musel žasnúť, ku akej živočíšnosti vedú ich vydavatelia a redaktori naše deti. Vraj tým premáhajú zaostalosť a tmárstvo našej spoločnosti. Ale my sa pýtame: Akých živočíchov bez ľudskej lásky a bez ľudskej zodpovednosti tým vychovávajú z našich detí? To je otázka pre nás všetkých, ktorí cítime zodpovednosť za národ a za celé naše Slovensko.

Zneužívanie a znetvorovanie slobody má však aj mnoho iných podôb. Čo všetko robia s našou slobodou tí, ktorí majú peniaze a podrobujú si peniazmi naše telá i duše! Psychiater, ktorý je lekárom už 40 rokov, odpovedal na otázky, čo očakáva človeka v blízkej budúcnosti – človeka očakáva stále menej slobody. Masmédiá ho budú presycovať informáciami od poloprávd až po lži.

Nadnárodné koncerny budú diktovať v hospodárstve i kultúre, budú hľadať najlacnejšie pracovné sily, bude tu povoľnosť vlád na úkor vlastných občanov, budú sa žmýkať najväčšie zisky. A ľuďom sa ponúkne zábava. Psychiater sa pýta: Pomôžu nám tu hamburgery a kola-kola? Kam sa podeje radosť zo života a láska k životu? Aká hrdosť? Všetko bude stanovené. Nastúpi totalita demokracie. Zvonka budeme spracúvaní masmédiami, aby sme jednotne mysleli – to bude hlavná noosféra globalizácie. Triedené a denne dávkované informácie z nás utvoria jednomyseľných ľudí – aj v pohľade na neresti a zločiny: všetkému budeme veriť a všetko prijímať ako stádo.

Ak sa ľuďom začnú implantovať čípy, potom už neskryjeme zo seba ani z našej duše naozaj nič. Čo z nás potom zostane? – hovorí docent psychiater. Budeme ako automaty. Ak sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky ale prázdne hlavy, srdcia i svedomia.

Bilancia dneška je po mnohých stránkach smutná:
Ničíme si vzduch, vodu i zem, ničíme si svedomia i duše. Zabíjame deti i starcov. Fyzika nám stvorila atómové zbrane, biológia nám umožňuje vyrábať človeka – sme bez úcty k tajomstvu, sme na ceste ničenia … A mocní na tom budú bohatnúť – aj predajom embrií, aj predajom orgánov zavraždených ľudí. Ohrozujeme si bez úcty k tajomstvu celý život.

Náš hĺbavý a najväčší básnik to vyjadril povzdychom k Bohu:
Komu si sadil strom poznania,
ak je tak: jedáci jeho ovocia
nemajú síl byť iní.
Na živočíšnom chlebe,
jak hrče vzdorovití,
šliapeme si tu nielen po chráme,
už aj po holom bytí …
Ďalšou vecou, ktorej sa chcem dotknúť, je veľmi pretriasaná otázka o tzv. výhrade svedomia. Zdravá demokracia napomáha dôstojnosť každej ľudskej osoby a rešpektuje jej nedotknuteľné a neodňateľné práva. Bez objektívneho morálneho základu niet však pravej demokracie a záruky stabilného pokoja.
Pri výhrade svedomia ide o to, či môžu parlamenty odhlasovať zákony, ktoré by nútili občana robiť to, čo je proti jeho svedomiu, pretože je to zlé. Takéto zákony a nariadenia v Európe a inde vo svete už za našich čias existovali, v diktatúrach nacizmu a komunizmu. Tí, ktorí to prijali, spôsobili potom kruté následky v Osvienčime i v Gulagoch. Platili o nich tvrdé slová Žalmu /107/:
„Na ceste neprávosti rozum stratili
a trpeli za svoje priestupky“.

Dnes sa o niektoré protiľudské zákony usilujú niektorí ľudia znova, a to v mene slobody. Možno nie vždy zo zlej vôle. Ale to nerobí zlú vec dobrou.
Na bezbrehú slobodu, ktorá umožňuje šíriť zlo, už aj teraz kruto doplácame. Šíria sa neresti a prerastajú nám nad hlavy. Učitelia hovoria, že narastá počet nezvládnuteľných sebavedomých detí. V šialenej slobodnej honbe za peniazmi sa predáva detská pornografia, ročne vraj za miliardy. Niektoré parlamenty už odhlasovali zákony o tzv. manželstvách mužov s mužmi a ich právo adoptovať si deti.

Tretina uzatvorených manželstiev sa v neviazanej slobode rozpadá. Niekde až polovica detí sa rodí v podivne chápanej slobode mimo manželstva a rodiny. A potraty? Od uzákonenia potratov u nás sa za 40 rokov vykonalo na Slovensku podľa informácií 1.300.000 potratov! Vo vražednej slobode. Otrasný cintorín detí! Niektoré neresti šírime slobodne sami, iné umožňujú a dovoľujú slobodné neviazané zábavy. A my sa pýtame: Môže ľudská zábava dovoľovať či priam navodzovať zlo?

A hlavná otázka: Musí občan robiť alebo napomáhať zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné „nie“. Rozhodne nemusí! Toto je jasné slovo kresťanstva!

Otázka výhrady svedomia nie je v Cirkvi nijakou novotou. Keď pri prvom šírení evanjelia v Jeruzaleme vrchnosti napadli apoštolov a dokonca uväznili Petra a Jána, obaja sa odvolali na výhradu svedomia a povedali: Je potrebné viac poslúchať Boha ako ľudí.“

S tou istou rozhodnosťou výhrady svedomia odmietali prví kresťania po celej rímskej ríši klaňať sa modlám. To sa dialo potom uprostred prenasledovaní cez celé dejiny vo všetkých národoch. Nielen v Európe, ale i v Japonsku, Korei či u národov Afriky.

Výhradami svedomia sme húževnato bránili svoju slobodu aj u nás, a to i za prenasledovania a ateizácie od roku 1950. A volili sme si radšej tvrdú prácu vo fabrikách a prijímali sme za to život priam vo väzeniach. Nacizmus neuznával nijaké výhrady svedomia a tak mnohí ľudia poslušne a zbabelo slúžili pri zabíjaní židovských občanov i katolíckych kňazov v Osvienčime. Súd v Norimberku však neuznal nijaké nacistické neľudské zákony a nariadenia a zbabelú servílnosť ľudí nazval zločinmi proti ľudskosti. A vymeral za to roky väzenia i tresty smrti. Išlo o zločiny. To platilo a platí aj o tých, ktorí týrali ľudí za komunizmu v nespočetných Gulagoch. Výhrada svedomia je legitímne právo človeka a občana nerobiť to, čo sa protiví jeho svedomiu, pretože je to zlé.

Rozsah a šírku práva výhrady svedomia možno definovať a vymedziť. A o tom možno viesť diskusie. Zásada sama platí však bez diskusie. O svojom práve na výhradu svedomia sme mnohí s nikým za komunizmu nevyjednávali. Mali sme na to právo a nárok. To sme si chránili a dodnes neľutujeme. Tí, ktorí chceli robiť kariéru alebo podľahli nátlaku a dali sa zneužiť vládnou mocou a lživými zákonmi či nariadeniami, majú dnes problémy a ospravedlňujú sa verejnosti. A budú mať problémy i pred Bohom.

K výhrade svedomia nás vedie samotné svedomie, formované vierou. Cirkev však nikoho nedonucuje. Ale nech nenanucuje nikto nič ani nám. My sa len na všetky strany pýtame: Chceme žiť ako národ bez náboženstva? Chceme žiť bez kresťanstva?

A vieme to domyslieť? Nevidíme, aké otrasné rozmery vie nadobudnúť bez svedomia ľudské sebectvo, chamtivosť a ľudská nenávisť? Nevidíme, čo robíme so svojou zemeguľou, s pôdou, vodou, vzduchom? Nevidíme, čo vie stvárať nenásytnosť ľudí v hospodárstve, čo chamtivosť podplácania, čo nenávisť terorizmu? Nevidíme, čoho je schopná bezbrehá sloboda, čo sú vstave robiť ľudia bez mravných zábran? Nevidíme, ako nás pravé kresťanstvo robí ľuďmi?

Mnohí z nás to vidia a dovidia doďaleka. Náš najhĺbavejší a najväčší básnik vyjadril pochmúrny obraz života bez Boha takto:
Umiera tráva,
kde naše nohy vkročia.
Čo bude ďalej?
Čo nás osloví?
Čím zaplatíme za lúpež tisícročia?
A v iných veršoch si básnik trpko vzdychol k Bohu, ktorý všetko stvoril:
Čistučké zrno sial.
A toľký kúkoľ vzišiel.
Toľký, až od neho
už nahlas bolí Zem.

Ničíme si prírodu, národ i ľudstvo. Sami si rozsievame kúkoľ na polia ľudského sveta. Mnohí sme to odmietali v minulosti a odmietame to i dnes. K otázke výhrady svedomia je potrebné ešte povedať:

Občania, aj veriaci občania, nie sú len adresátmi práva a zákonov, ktoré ich zaväzujú – sú aj spolutvorcami práva a zákonov. Pre existenciu demokracie sú nevyhnutné politické cnosti, ktoré sú výrazom dôstojnosti každého človeka, a tie nepochádzajú z politickej moci v štáte, lež sú predpolitické a pochádzajú vo veľkej miere z náboženstva, u nás najmä z kresťanstva a jeho koreňov. Manželstvo a rodina jestvovali pred štátmi ako úctyhodné prirodzené ustanovizne, áno jestvovali aj pred Slovenskou republikou a jej Národnou radou. Zdravé rodiny udržovali náš národ, ktorý si utvoril vlastný štát.

Výhradou svedomia právom odmietame ničiť si manželstvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národa i štátu.

Bez hlbokých zdrojov úcty k človekovi, manželstvu, rodine a k výchove detí môže byť demokracia devastovaná a sloboda vydaná napospas zvôli, najmä hospodárskych a finančných záujmov, osobitne v znetvorenom trhovom hospodárstve, ktoré sa riadi len úspechom a ziskom podľa zásady „zomri – oži“ a je vstave udusiť ľudskosť a kultúru.

Tu má zohrávať vážne poslanie zdravé kresťanstvo, čo znova uznávajú aj najliberálnejší filozofovia a sociológovia.
Vyžadujú si to nové možnosti človeka, možnosti nielen tvoriť, ale aj ničiť, ničiť pošliapávaním človeka, pohŕdaním manželstva a rodiny, ničiť národ i zem. Dnešná spoločnosť potrebuje ešte naliehavejšie právnu a morálnu kontrolu možností človeka a moci. Tu práve náboženstvo má veľké poslanie – navrhovať a pomáhať podriaďovať moc hraniciam práva, pravdy a spravodlivosti.

V spoločnosti aj u nás musí platiť nie právo sily, ale sila práva. Pre spravodlivé zákony nestačí len to, že ich odhlasovala väčšina v parlamente. Takéto zákony môžu byť slepé a nespravodlivé, môžu sa presadiť násilnou propagandou a mocou peňazí. Tu nestačí odvolávať sa na prieskumy verejnej mienky, ani na vedu. Verejná mienka nemôže hlasovať o násobilke, ani o zemskej príťažlivosti, nemôže hlasovať ani o etike, nemôže poprieť úctu a hodnotu človeka.

A veda? Tá po atómovej bombe priviedla ľudstvo až k možnosti vyrábať ľudí v skúmavke alebo klonovaním. Tu veda musí spoznať a uznať svoje hranice, ak má slúžiť dobru človeka a ľudstva, a nie jeho deštrukcii, že bude zabíjať deti i starcov a že ľudí chorých bude pokladať za odpad na likvidáciu, ako robil nacizmus. Tu musia rozum i viera nájsť spoločné postoje pre dobro človeka i ľudstva.

Odpoveď Cirkvi a nás veriacich? My sa modlíme s Cirkvou:
Pomáhaj nám dnes vidieť Teba vo všetkých ľuďoch
a spoznávať Ťa najmä v trpiacich a chudobných.
Daj, aby sme dnes žili v pokoji so všetkými ľuďmi
a nikomu sa neodplácali zlým za zlé.

Chcel by som sa na záver dotknúť ešte jednej veci, znova a znova pretriasanej v našich masmédiách, možno nie vždy s najčestnejšími úmyslami. Je to otázka tzv. odluky Cirkvi od štátu. Vytýkajú nám, že za komunizmu sme boli za odluku, teraz vraj o nej mlčíme, alebo hovoríme priamo proti odluke. Aká je pravda?

Za komunizmu jestvoval tzv. cirkevný úrad a ten dirigoval všetko dianie v Cirkvi – proti jej poslaniu, proti jej právam, proti jej slobode. Na biskupských úradoch sedeli ateistickí zmocnenci a tí kontrolovali všetku ich činnosť – zapisovali návštevy, otvárali poštu, prikazovali dišpozície kňazov do farností, kontrolovali každý pastiersky list, každú kázeň, celý život v jedinom seminári v Bratislave, prikazovali alebo zakazovali prijatie seminaristov, požadovali od nich spoluprácu s ŠtB – slovom štát diktoval Cirkvi na jej skazu, na škodu veriacich a národa a odôvodňoval to mizerným platom kňazov po tom, čo ukradol celý cirkevný majetok, zhromažďovaný štedrosťou veriacich po stáročia.

Totalitný štát zotročil Cirkev. Preto sme boli za odluku, čiže za slobodu Cirkvi.
Odluka Cirkvi od štátu dnes by mala azda iné motívy, ale ten istý cieľ i účinok – ochromenie života rozbehnutých tvorivých podujatí takmer všetkých cirkví na poli zdravej výchovy, kultúry, v sociálnej, zdravotníckej či charitatívnej oblasti, v ochrane mládeže pred drogami a inými neresťami.

Čítal som o téme odluky cirkvi od štátu mnohé články. Niektoré boli plytké až hrôza. Niektoré zaberali do hĺbky. Plytké články argumentovali takto: Nech si cirkvi vydržiavajú len veriaci sami. Povedal som si: Ano? Potom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národné divadlo a Slovenskú filharmóniu vydržiavajú len tí, čo ich navštevujú. Nech športové podujatia a športové školy financujú len športovci a najviac ak ich fanúšikovia. Nech všetky školy u nás financujú len tí, ktorých deti chodia do škôl. Nech nemocnice a zdravotnícke zariadenia financujú len tí, ktorí potrebujú nemocnice. Moji rodičia a niektorí príbuzní neboli v nemocnici nikdy za svojho života, ale platili nemocenské poistenie a dane.

To isté by mohlo platiť o múzeách či národných pamiatkach. Nech ich platia tí, ktorí ich navštevujú.
No my máme povinné nemocenské poistenie a máme náročné zákony o udržiavaní pamiatok, teda i katedrál a umeleckých diel, zákony ktoré musia dodržiavať i cirkvi. Prijímame tento právny a zákonný poriadok? Alebo poprieme celý civilizovaný a kultúrny poriadok národa, chránený štátom? Vrátime sa do džungle primitivizmu?

O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov. Kto a čo sú cirkvi? Hierarchia? Duchovenstvo, stáročné rehole a kláštory Slovenska, ktoré skultúrňovali náš národ? Čo sú cirkvi? Katolícka charita a evanjelická Diakonia? Je potrebné odlúčiť ich od štátu?Ak sa na Slovensku prihlásila väčšina občanov k cirkvám, máme odlúčiť od štátu štyri milióny či viac občanov?

V jednom článku vzdelaného laika som čítal: Od čoho majú byť cirkvi odlúčené? Od štátu? A čo je štát? Sú to politické strany? Je to vláda či parlament? Štátom sme my všetci, ktorí máme slovenské občianstvo. Máme odlúčiť päťdesiat či viac percent od 100? A začneme potom odlučovať od štátu ďalšie spoločenstvá ľudí?

Odlúčime potom od štátu národnostné menšiny? Odlúčime iné názorové prúdy? Odlúčime od štátu potom postihnutých, starých a chorých? A potom odlúčime dokonca i tých, ktorí sa domáhajú odluky cirkví? Môžeme debatovať, a to aj nahlas, o usporiadaní našej spoločnosti, ale robme to bez vášní a bez urážok, vecne a zodpovedne. Cirkvi a veriaci sú integrálnou súčasťou národa i štátu, nášho Slovenska. Katolícka cirkev je na Slovensku tisíc rokov, Evanjelická tiež stáročia. Nerobme z vážnych vecí obchod. Nezneužívajme ani politickú ani mediálnu moc. A nedovoľme odduchovniť a tým odľučtiť Slovensko.

Práve na sviatok sv. Cyrila a Metoda dostávame nové podnety zamýšľať sa, čítať a znova premyslieť slová Konštantínovho „Proglasu – Predslovu k Evanjeliu“, – čo hovorí o náboženstve, o Božom slove, o slove Písma:
„Lebo je Boha poznať totiž potrebné!
A preto čujte, čujte toto Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval …
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí …
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac:
… Počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zvolané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní …
Ako nám dávno sľubovali proroci
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.

Keď Cirkev bráni základné práva človeka, keď bráni manželstvo a rodinu, vyslobodzuje nás z cudzoty zvráteností a vracia nás k pravde stvorenia. Stavia sa proti snahám zničiť úctu k človekovi, znižovať dôstojnosť manželstva a ľudskú lásku na biológiu, chráni nás pred snahou vyhnať z ľudskej mysle vedomie o Bohu a chráni všetko to, čo priniesol Európe a svetu Kristus svojou náukou, svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. Našťastie Slovenska podľa najnovších štatistík sa u nás manželstvo ešte stále pokladá za definitívne spečatenie spolužitia v rodine, a to v súlade s kresťanskou morálkou, s ktorou sa stotožňuje väčšina nášho obyvateľstva – taký je záver štatistikov.

Chceli by sme sa toho všetkého zrieknuť? Čo by nám potom ostalo? Plynové komory? Gulagy? Nové milióny mŕtvych? Terorizmus a denné zabíjanie ľudí už máme. V rezerve sú jadrové, chemické i biologické zbrane, ktoré chce mať na svetovom hryzovisku čo najviac štátov. To je bohužiaľ moderné bohatstvo sveta! Všetci sa musíme prebudiť.

Náš najväčší básnik to vytušil a vyjadril. A ako to vyjadril!
Darí sa vojvodcom
a idú obchody.
A pliaga tragična potichu obchodí
glóbus, na ktorom nenájdeš už miesto,
čo nebolo by choré.
Čo urobí s tým Boh?
Nakoniec pripustí
to, čo sa potom stane?
A ľuďom pošle predposlednú nótu:
„Nemám dvoch synov na ukrižovanie.
Budete musieť sami na Golgotu.“

Chceme vystúpiť sami na Golgotu? Alebo chceme žiť z jej jediného a zachraňujúceho kríža Kristovho?
Starobylý „Život Metoda“, napísaný po jeho smrti, končí slovami modlitby: Ty však z výšky, svätá a ctihodná hlava, hľaď modlitbami svojimi na nás, zbavuj od nebezpečenstiev učeníkov svojich, náuku rozširuj i bludy vyvracaj …
Ak sa Cirkev vyjadruje k verejným otázkam, je to jej právo i povinnosť. Robila to od samého začiatku. Svätý Metod napísal „Zákon súdny ľuďom“ i „Napomenutia vladárom“. A to bolo určené pre organizovanie spoločenského života vo vtedajšom štáte našich predkov.

Sv. Cyril na smrteľnej posteli zaprisahal svojho brata Metoda, aby neopustil začaté dielo: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám, deň som dokončil. Ale ty … neopúšťaj učiteľstvo …“

My všetci sme povolaní pokračovať a rozvíjať dielo sv. Cyrila a Metoda a svedomito, ba s radosťou ťahať brázdy národa dnes i do budúcnosti. Ako strážcovia ducha a života národa, ako strážcovia života a dedičstva celého nášho Slovenska.

alianciazanedelu.sk/archiv/14112