Utrpenie môžme obetovať za svojich blízkych

Nedokonalosť v obetovaní sa dá prekonať úmyslom; nech je tá naša obeta prednesená rukami Teotokos. Ona urobí z blata zlato.

Oni sa tie zásluhy, hoci by sa nemuseli (takto je Boh Milosrdný) spätne pripočítajú po znovuzískaní Milosti posväcujúcej. Presne tak. Človek v stave smrteľného hriechu dostáva milosť pomáhajúcu, aby svoj stav napravil.

Nie je pravdou, že bez milosti posväcujúcej nemá obeta nijaký význam, ale podľa slov d.p. Luscoňa je hodnota utrpenia väčšia:
"Takto obetované utrpenie má veľkú hodnotu a význam. Zvlášť ak sme v milosti posväcujúcej.
Môžeme to prirovnať k legende o kráľovi Midasovi. Čohokoľvek sa dotkol, zostalo zlaté. Keď sme v milosti posväcujúcej, akoby sme na všetko dávali jej zlatú pečať. Aj utrpenie má väčšiu cenu, ak je sprevádzané touto „značkou“."

A zaujímavé je aj vyjadrenie Jozefa Luscoňa, že už to je milosť, že ty vieš o sile svojho utrpenia a obetovania ho:
"V istom zmysle tento svet stojí na obetovaní utrpenia miliónov obyčajných ľudí. Toto však dokáže pochopiť len človek, ktorý má poznanie vyšších princípov existencie všetkého. Neveriaci v tom zmysel nevidia."

No nevypočuje, ako písal U.S.C.A.E. dostaneš milosť pomáhajúcu, aby si sa obrátila, vyspovedala, konala pokánie. Boh vie, že si niečo obetovala, ale jednoducho to nemôže použiť, keď si v stave smrteľného hriechu. Pre Boha si mŕtva. A ako hovoril otec Ripperger, čím si svätejšia, a máš viac milosti posväcujúcej, tým skôr ťa Boh vypočuje. Nie nadarmo sa obraciame k svätým ľudom, či už na zemi, ktorí žijú v povesti svätosti, alebo už kanonizovaným v nebi o príhovor u Boha za nás. Hriešnik potrebuje modlitbu a obetu práve preto, aby dostal silu zmeniť sa. Ak tvrdohlavo zotrvávaš a žiješ v ťažkom hriechu, Boh nie že by ťa nechcel vypočuť, ale proste nemôže, si s ním v nepriateľstve totiž. A možno keď ťa vypočuje, tak to urobí preto, že vie, že sa vďaka tomu obrátiš a budeš sa kajať, a vrátiš sa k nemu.

Ja súhlasím s otcom Luscoňom. Hriešnik nechce obetovať svoje utrpenie, pokiaľ nemá v sebe istú milosť, ktorá mu zmysel utrpenia vyjaví. Inak ho to nenapadne.

Poznala som mladú ženu, ktorá veľmi trpela, bola dospelá, ale zneužívaná profesionálom... aj sexuálne. Vo svojich problémoch sa obracala na kňazov... nikto jej nepomohol, naopak odvrhli ju s tým, že musí zanechať "hriešny život". Napokon spáchala samovraždu. Na pohrebe - cirkevnom sa zišli mnohí cirkevní predstavitelia, ktorí na smrti tejto ženy videli svoju vinu a tvrdili, že ona si tu prežila očistec a je spasená....???????
Takže, ťažko je niekoho súdiť a nazývať ho hriešnikom, to nechajme na Boha, či on niekoho vypočuje alebo nie.

A ešte niečo! Ak má niekto nejaký problém, prosí o modlitbu - kardinála Burkeho, veriacich na internete, veriacich vo svojom okolí... Myslíš, že Boh tieto modlitby nevypočuje, pretože sa ich modlia hriešnici?

V Biblii slovo "vypočuť modlitbu" neznamená to isté, čo v sučasnom slovenskom slovníku, kde sa píše o počúvaní

napr. v bežnej reči, ked povieme, že ma niekto vypočul, tak automaticky sa myslí na to, že ten druhý počúval, čo mu hovorím, takže už pozná moje záujmy.
Avšak vieme velmi dobre o situáciach, kedy sa hovorí, že aj ked ma vypočul, predsa si to nepamätá, lebo počúval roztržite alebo bez záujmu - len pre naliehavosť: "jedným uchom dnu a druhým von"

..a niečo podobne môžeme vidieť aj v Biblii, ked sa píše, že Boh nevypočuje hriešnika
Všetkým veriacim je jasné, že Boh počuje každého a vždy, takže musí vedieť, čo hriešnik hovorí a o čo žiada, ale to neznamená, že to Boh aj splní, hlavne nie vtedy, ked žiada nejaký hriech.

Potom je ešte spojitosť medzi počuvaním a hriechmi, ktoré si Boh "nepamätá"
Ked Boh odpustí hriech, tak si nepamätá ten hriech a niečo podobne môžeme vidieť aj pri počuvaní hrešnika.

Tvoje vyjadrenie: "Boh jednoducho hriešnikov nevypočuje" je jednoznačné! Aké čítanie s porozumením k tomu potrebujem?
Ja som napísala niečo, čo naplno vyjadril aj Ján Slovák týmito slovami:
"..a niečo podobne môžeme vidieť aj v Biblii, ked sa píše, že Boh nevypočuje hriešnika
Všetkým veriacim je jasné, že Boh počuje každého a vždy, takže musí vedieť, čo hriešnik hovorí a o čo žiada, ale to neznamená, že to Boh aj splní, hlavne nie vtedy, ked žiada nejaký hriech."
Takže skôr ty si pochopil Písmo fanaticky a nie logicky.

Zviazané ruky a nohy z podobenstva, sú aj o tom že sa nedá v stave smrteľného hriechu záslužne pracovať. Zlo sa ale stále pripočítava. Hriešnika Boh vypočuje, ak sa ten kajá. Veci ktoré robí v stave smrteľného hriechu tie dobré, sú akoby dukáty ktoré človek ihneď po získaní hodí do priepasti. Do najbližšej spovede to má bezcenné. Problém nie je v realistickosti náuky. Problém je že sa nevyučuje. Tak by si dávali teda že extra pozor na jediný smrteľný hriech keby sa o tom hovorilo. A vlastne dnes už hriech nie je, takže ani jeho dôsledky u toho smrteľného.

To je na prospech človeku hovoriť či písať vhod aj nevhod. Rímsky stotník konal dobročinnosť, dokonca prosil za otroka a POHAN, tak sa k nemu priblížil sám Boh Syn, chodiaci po zemi. My to máme ako sluha, ale význam je otrok. POHAN PROSIL ZA OTROKA. Ten stotník mal vážne väčšiu vieru ako židia.