VĎAČNOSŤ

Pani učiteľka požiadala svojich prváčikov, aby namaľovali niečo za čo by sa chceli Pánu Bohu poďakovať. Myslela, že deti z chudobných štvrtí málo ďakujú za to, čo majú. No vedela aj to, že skoro všetky by najradšej maľovali koláče alebo stoly pripravené na hostinu.
Prekvapil ju výkres, ktorý jej odovzdal malý Toni. Bola to jednoduchá, detsky nakreslená ruka. Čia ruka to bola?
Trieda bola týmto obrazom unesená. "Podľa mňa je to ruka Božia, ktorá nám dáva jesť," povedalo jedno dieťa. "Je to ruka roľníka," povedalo druhé, "lebo chová kuriatka a pripravuje zemiačky na opekané hranolky."
Ako tak deti kreslili, pani učiteľka sa sklonila nad Toniho lavicou a spýtala sa ho, komu tá ruka patrí.
"Je to Vaša ruka, pani učiteľka," zašepkalo dieťa.
Spomenula si, že každý deň po vyučovaní chytila Toniho za ruku a vyprevadila ho k dverám. Toni bol najmenší. Vyprevádzala tak aj iné deti. Pre Toniho to však znamenalo veľa.

Zdroj: Bruno Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč, Don Bosco, 1998, str. 21, ISBN 80-88933-93-5. upr. Foto: www.pexels.com