T U R Í N S K E ... P L Á T N O- piate slávne evanjelium,ktoré nám Spasiteľ zanechal vo chvíli zázračného Vzkriesenia,keď padli všetky prírodné zákony a bola porazená Smrť...Vo chvíli ohromujúcej explózie žiarivej energie,ktorá nnám zázračne na pohrebnom plátne-rubáši zanechala odtlačok Krista a Jeho svätej tváre...Neuveriteľne 2 tisíc rokov skrytý negatív...aby sa raz objavil aj pozitív,keď ľudstvo došlo k technickým objavov až tu...
Turínské plátno je najväčší a najdôležitejší pravý dôkaz o utrpení a mukách Ježiša,ukrižovaní ,smrti a slávnom vzkriesení.Pričom nám Spasiteľ zanechal aj zázračným spôsobom odtlačok svojej umučenej tváre a ranách po tele,na hlave odtlačky trňovej koruny...Plátno je považované právom za 5. evanjelium...Fotograf Secondo Pia v noci 28.mája 1898 v turínskej katedrále odfotil plátno a po vyvolaní fotky sa mu pred jeho zrakom objavila postava...plátno bolo fotografický negatív...v tej chvíli Pio takmer odpadol nad tým ohromným poznaním...teda plátno nemohlo byť namaľované...ale muselo byť nejakým záhadným spôsobom ožiarené pri Ježišovom vzkriesení v hrobe a tak vznikol skrytý,tajomný obraz Ježiša na plátne...ktorý bol zároveň foto negatív...a po vyvolaní sa ukázal tajomný obraz umučenej tváre Ježiša.V tajomnom okamihu vzkriesenia, akoby mŕtve telo explodovalo žiariacou, neznámou energiou a obraz tela sa zachytil na plachte,ktorou bolo mŕtve Ježišovo telo zabalené...A Ježiš ožil v novom tajomnom , duchovnom oslávenom tele...a tak sa mohol zjaviť ženám a neskôr apoštolom...mal telo...ale už bolo iné...ako za života...bolo oslávené...a to je úžasný zázrak a fakt,ktorý ani terajšia veda nevie a ani nemôže objasniť.,Užasnutý svet sa dozvedel šokujúcu správu...odhalila sa tvár Krista a jeho utrpenie...Pre zúrivých ateistov,slobodomurárov,sionistov bol tento objav neprijateľný,tak zahájili ofenzívu útokov,aby spochybnili pravdu a plátno označili za stredoveký falzifikát a aj pri uhlikovom datovaní v r. 1988 uviedli nesprávne datovanie vzniku plátna do 13.storočia a ignorovali fakt,že výsledok bol skreslený umelým zvýšením pôvodného množstva uhlíka pri požiari r.1532,kedy časť plátna už horelo...a neskôr ho mníšky zošili záplatami...aj dodnes útoky nepriateľov cirkvi na autentickosť plátna neprestávajú,lebo z plátna k nám hovorí sám Ježiš a môžme vidieť ako trpel.Je to najúžasnejšia posledná relikvia samého Ježiša spred 2000 rokov...a môže byť ako jeden zo základov k obráteniu ateistov...lebo zo zázračného plátna k nám hovorí Ježiš -samotný Boh.
Názov plátna je odvodený od talianskeho mesta Turín, kde je táto relikvia od roku 1578 uschovaná. Plátno bolo vystavené koncom 17. storočia v bočnej kaplnke Turínskeho dómu. Pôvod látky a jej vzhľad sú predmetom intenzívnych debát teológov, historikov a iných výskumníkov.
Turínske plátno (tal. Sacra Sindone) je ľanová plachta rozmerov 4,36 x 1,1 m s hmotnosťou 2,5 kg. Je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne sa nachádzajú pozoruhodné odtlačky a škvrny. Toto plátno sa pokladá za jednu z najvýznamnejších relikvií tradičnej cirkvi, pretože údajne ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatie a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako zomrel na kríži. Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. V Biblii čítame: „A keď bol večer, prišiel bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý aj sám bol učeníkom Ježišovým. Ten predstúpil pred Piláta a prosil si telo Ježišovo. Vtedy rozkázal Pilát, aby dali telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a zložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal v skale. A privaliac veliký kameň ku dverám hrobu odišiel.“ (Ev. Matúša 27:57-60) Telo Ježiša Krista bolo skutočne zavinuté do plátna.
Cestovná mapa Turínskeho plátna je nepochybne bohatá. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa). Jedna apokryfná správa hovorí,že v čase verejného pôsobenia Ježiša vládol v syrskej Edesse kráľ Abgar V,ktorý je aj historickou osobou.Ten ochorel ťažko /malomocenstvo/ a poslal posla do Judee,aby ho Ježiš prišiel uzdraviť.Ježiš mu poslal svoju šatku-ručník,kde bol odtlačok jJeho tváre a kráľ keď šatku rozvinul a pozrel sa na ňu...videl tvár Ježiša a vtedy bol uzdravený a poslal poslov pre Ježiša,aby došiel k nemu do jeho kráľovstva,že ho rád uvíta...a sídlil v Edesse.Tak je možné,že Ježišovi priaznivo naklonený kráľ a nejakým spôsobom dostal pohrebné plátno do Edesse,kde bolo uctievané a neskôr skryté pri vojnách.
V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný „Kristov obraz“, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslovne znamená „nie rukou zhotovený“. Podľa tohto vzoru vznikali obrazy Kristovej tváre, ktoré nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna (napr. ikony). Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok svojho tela na plátne, ktoré je v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, Arabi pomenovali plátno mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu. Predpokladá sa, že v rokoch 1203-1204, počas križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, plátno sa ako trofej dostalo do Francúzska. Šľachtic Geoffrey de Charny v roku 1353 v mestečku Lirey neďaleko Paríža opäť vyniesol plátno na verejnosť. (Neprezradil, ako sa k nemu dostal.) Dokončil kostol Zvestovania Panny Márie, kde v roku 1355 uložil plátno a o rok na to zomrel na bojovom poli. Miestny biskup neveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať! Uctievaná relikvia sa dostala do Chambery, kde ju v r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V roku 1578 plátno premiestnili do Turína. Vlastnícke právo v roku 1983 prešlo na Vatikán.
Z roku 1898 pochádza prvá fotografia plátna. Na snímkach je negatívny odtlačok nahého mužského tela s ranami na rukách a nohách po ukrižovaní. Okrem toho v mieste hlavy sa dali rozpoznať stopy po tŕňoch. Na pravej strane hrudníka medzi 5. a 6. rebrom je stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm, ktorý mohol byť spôsobený kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti.) Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra.
V r. 1898 sa v Turíne konala výstava umenia Piemontu. Bolo na nej vystavené i záhadné plátno s odtlačkami tela muža s ranami, ktoré pripomínali stopy po bičovaní a ukrižovaní. Plátno dovtedy nebolo verejne vystavované, možnosť vidieť ho malo iba niekoľko cirkevných hodnostárov na svadbe Umberta I. Savojského v r. 1868. Členom komisie výstavy bol i turínsky advokát Secondo Pia. Dostal povolenie sfotografovať plátno vystavené v Katedrále sv. Jána Krstiteľa.
Nezvyčajný negatív
Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa mu pri vyvolaní fotografie namiesto nejasného obrazu, ktorý očakával, objavila pôsobivá podoba tváre a postavy a keď pochopil, že obraz na plátne je negatív a to na čo pozerá, pozitív. Fotografovanie bolo vtedy v začiatkoch a mnohí považovali snímky turínskeho plátna za podvod. Až na počesť svadby princa Umberta II. v r. 1931, keď bolo plátno znovu vystavené, urobil snímky profesionálny fotograf Giuseppe Enrie, dokázal správnosť predchádzajúcich fotografických procesov a potvrdil zistenie Seconda Pia, že obraz postavy na turínskom plátne je negatív.
Pia sa narodil v Asti , Piemonte , a hoci bol právnikom, zaujímal sa o umenie aj vedu. Od začiatku 70. rokov skúmal nové technológie fotografie. V roku 1890 pracoval ako mestský radný a bol členom klubu amatérskych fotografov v Turíne. Bol v Turíne ako fotograf dobre známy a niekoľko z jeho snímok sú teraz súčasťou historickej zbierky v turínskom múzeu Turin Cinema Museum . Môže byť tiež považovaný za priekopníka v oblasti fotografovania za použitia elektrických žiaroviek v 90. rokoch, pretože žiarovky na konci devätnásteho storočia boli technickou novinkou. Thomas Edison spoľahlivé žiarovky vynašiel až v roku 1879.
Príležitostný fotograf
Okolnosti, za ktorých Secondo Pia nevedomky urobil prvý krok na poli modernej sindonológie , boli veľmi neobvyklé.
V roku 1898 mesto Turín oslavovalo 400. výročie Turínskej katedrály a tiež 50. výročie Ústavy (Statuto Albertino) z roku 1848. V rámci osláv bola naplánovaná aj výstava sakrálneho umenia. Vzhľadom na to, že verejné vystavenie Turínskeho plátna by vyžadovalo povolenie kráľa Umberta I. , chceli organizátori aby namiesto vystavenia originálu dvaja umelci namaľovali realistické repliky. Tieto obrazy skutočne vznikli, ale nikdy ako súčasť výstavy použité neboli.
Šéf výstavnej komisie Baron Manna požiadal kráľa o verejný prejav, a tiež požiadal o právo na fotografie plátna s pomocou Seconda Pia, za účelom propagácie výstavy. Na prekvapenie všetkých umelcov, ktorí maľoval realistické repliky, kráľ schválil verejné vystavenie Plátna na výstave, a neskôr tiež dovolil, aby mohlo byť fotografované. Treba mať na pamäti dve skutočnosti: prvé, že v tom čase Savojskí mali sídlo v Turíne , a plátno sa už v Turíne nachádzalo, pretože patrilo kráľovi. Po druhé, v tej chvíli nikto netušil, že sa objaví na plátne ešte zreteľnejší prevrátený obraz tváre, ktorý pre svoju slabú kresbu nemohol byť pozorovaný voľným okom.
Secondo Pia bol prekvapený, keď bol v takom neskorom termíne menovaný oficiálnym fotografom na propagáciu výstavy. Osemdňová výstava práve začínala, čo bolo príliš neskoro na to, aby sa snímka stala súčasťou reklamnej kampane. Napriek tomu však využil príležitosť, aby vyhotovil vôbec prvú fotografiu Turínskeho plátna .
Slávna fotografia
Secondo Pia: negatív fotografie Turínskeho plátna, 28. mája 1898
Dňa 25. mája 1898 hneď po slávnostnom zahájení výstavy počas obedňajšej prestávky, začal Pia v Turínskej katedrále pripravovať techniku. Fotografovaní boli prítomní ešte dvaja ľudia: páter Sanno Salaro a šéf bezpečnosti katedrály, poručík Felice Fino. Nejednalo sa však o jednu z prvých príležitostí, kedy sa pri fotografovaní využila elektrická žiarovka, umelé osvetlenie použil už v roku 1884 George Bretz .
Logistika organizácie fotografickej akcie a potrebné vybavenie boli pod vedením Seconda Pia, podarilo sa mu zohnať dve žiarovky s výkonom každej asi 1000 jednotiek candela . Vzhľadom na to, že v chráme nebola elektrina, musel Pia svetlá napájať z prenosného generátora. Sotva sa mu podarilo vyrovnať sa s vysokými teplotami vládnucimi toho roku na konci mája bolo fotografovanie prerušené otvorením dverí katedrály po poludňajšej pauze. Výsledky tejto fotografickej však neboli príliš úspešné, ako sa ukázalo po vyvolaní fotografických dosiek.
Večer 28. mája1898 sa Pia do chrámu vrátil na druhú návštevu asi o 21:30 a tentoraz sa mu podarilo zaobstarať o niekoľko expozícií viac. Na základe predchádzajúceho experimentu z 25. mája zaobstaral rôzne expozičné časy a menil osvetlenie. Okolo polnoci sa traja muži vydali dosky vyvolať. Pia neskôr povedal, že v temnej komore zo šoku takmer upustil a rozbil sklenenú fotografickú dosku z toho, čo v tom okamihu zbadal: na negatíve bol rozpoznateľný obraz muža s tvárou, ktorý pri pozorovaní plátna voľným okom nebol viditeľný. V ten večer sa začalo tajomstvo obrazu spojeného s tvárou Ježiša Krista.
Následný vývoj
Reklamný plagát z roku 1898 na výstavu plátna v Turíne. Piova fotografia bola urobená príliš neskoro na to, aby sa stala súčasťou plagátu. Ilustrácie na plagáte obsahujú maľované tváre, ktoré nie sú podľa jeho fotografií.
Dňa 2. júna 1898 výstava skončila a plátno sa vrátilo do svojej rakvy v Kráľovskej kaplnke. Janovské noviny Il Cittadino odtlačili Piovu fotografiu 13. júna, teda jeden deň po tom, čo sa príbeh objavil v celoštátnych novinách Corriere Nazionale. Dňa 15. júna vytlačili príbeh vatikánskej noviny Osservatore Romano .
V ďalších niekoľkých rokoch prebiehal celý rad debát nad Piovou fotografiou, s rôznymi sugesciami o nadprirodzenom pôvode ale bol tiež obviňovaný za chyby vo svojej práci, upravovaní snímok, atď.
Jedna definitívna podpora Seconda Pia nakoniec prišla v roku 1931, kedy profesionálny fotograf Giuseppe Enrie plátno tiež fotografoval a jeho závery Pia podporovali. Keď bola Enriova fotografia prvýkrát vystavená, Secondo Pia vo svojich sedemdesiatich rokoch, bol na výstave medzi prítomnými. Pia si údajne hlboko vydýchol úľavou, keď videl Enrieho fotografiu.
Vedecké a náboženské diskusie a debaty o pôvode obrazu, ktorý fotografoval Pia, však pokračovali aj potom.
Zo strany náboženstva v roku 1939 Piov negatív použila sestra Mária Pierina De Micheli, mníška v Miláne, na minci (medailu) Svätá Tvár , ako súčasť katolíckej oddanosti Svätej Ježišovej Tvári. Pápež Pius XII. s touto zbožnosťou aj medailou súhlasil av roku 1958 vyhlásil sviatok Svätej Ježišovej Tváre ako fašiangový utorok (utorok pred Popolcovou stredou) pre celú Rímskokatolícku Cirkev. Pri príležitosti 100. výročia prvej fotografie Seconda Pia, v nedeľu 24. mája 1998 pápež Ján Pavol II. navštívil katedrálu v Turíne. Vo svojom prejave v ten deň povedal, že „ Plátno je obrazom Božej Lásky i ľudského hriechu “ a nazval Plátno „ ikonou utrpenia nevinných v každom veku “.
Zo strany vedeckej v roku 2004 publikoval optický vestník Fyzikálneho ústavu v Londýne recenziu o nových zobrazovacích metódach používaných počas reštaurovania plátna v roku 2002. „Horúca“ vedecká debata o fotografii a plátne pokračuje do dnešných dní na medzinárodných konferenciách po celom svete.
Okolnosti, za ktorých Secondo Pia nevedomky urobil prvý krok na poli modernej sindonológie , boli veľmi neobvyklé.
V roku 1898 mesto Turín oslavovalo 400. výročie Turínskej katedrály a tiež 50. výročie Ústavy (Statuto Albertino) z roku 1848. V rámci osláv bola naplánovaná aj výstava sakrálneho umenia. Vzhľadom na to, že verejné vystavenie Turínskeho plátna by vyžadovalo povolenie kráľa Umberta I. , chceli organizátori aby namiesto vystavenia originálu dvaja umelci namaľovali realistické repliky. Tieto obrazy skutočne vznikli, ale nikdy ako súčasť výstavy použité neboli.
Šéf výstavnej komisie Baron Manna požiadal kráľa o verejný prejav, a tiež požiadal o právo na fotografie plátna s pomocou Seconda Pia, za účelom propagácie výstavy. Na prekvapenie všetkých umelcov, ktorí maľoval realistické repliky, kráľ schválil verejné vystavenie Plátna na výstave, a neskôr tiež dovolil, aby mohlo byť fotografované. Treba mať na pamäti dve skutočnosti: prvé, že v tom čase Savojskí mali sídlo v Turíne , a plátno sa už v Turíne nachádzalo, pretože patrilo kráľovi. Po druhé, v tej chvíli nikto netušil, že sa objaví na plátne ešte zreteľnejší prevrátený obraz tváre, ktorý pre svoju slabú kresbu nemohol byť pozorovaný voľným okom.
Secondo Pia bol prekvapený, keď bol v takom neskorom termíne menovaný oficiálnym fotografom na propagáciu výstavy. Osemdňová výstava práve začínala, čo bolo príliš neskoro na to, aby sa snímka stala súčasťou reklamnej kampane. Napriek tomu však využil príležitosť, aby vyhotovil vôbec prvú fotografiu Turínskeho plátna .
Slávna fotografia
Reklamný plagát z roku 1898 na výstavu plátna v Turíne. Piova fotografia bola urobená príliš neskoro na to, aby sa stala súčasťou plagátu. Ilustrácie na plagáte obsahujú maľované tváre, ktoré nie sú podľa jeho fotografií.
Na plátne je obraz zadnej a prednej časti tela dospelého muža, ktorý bol umučený najukrutnejším možným spôsobom – ukrižovaním.
Už na prvý pohľad je viditeľných niekoľko znakov rôzneho pôvodu. Pozdĺž plátna vidíme dve tmavé čiary, ktoré sú na niekoľkých miestach predelené akoby trojuholníkovými dierami. Tieto znaky vznikli ako dôsledok požiaru. Od roku 1464 bolo toto plátno prechovávané v striebornej skrinke v kaplnke v Chambéry vo Francúzsku. V roku 1532 v kaplnke vypukol požiar, ktorý spôsobil, že skrinka sa začala topiť a striebro kvapkalo na plátno. Prepálilo tak diery, ktoré vidíme (nakoľko bolo poskladané, diery sú symetrické) a tiež obhorel kraj plátna, čo spôsobilo tmavé čiary. Neskôr plátno opravili sestry klarisky v Chambéry.
V neposlednom rade sú to škvrny spôsobené zaschnutou krvou na plátne. Ide o miesta na chodidlách, chrbtoch dlaní, predlaktiach, hrudníku na pravom boku tela, po bokoch chrbta a na temene hlavy z prednej, no najmä zadnej časti. Krv je podľa vedcov skupiny AB. Jej sfarbenie je však nezvykle červené. Vieme, že po smrti krv zhnedne. Avšak podľa vedcov môže zostať krv červeného sfarbenia u človeka, ktorý prekonal šok. Srdce pumpuje rýchlejšie, krv prenáša málo kyslíka a červené krvinky začínajú praskať, čo spôsobuje, že vypúšťajú červené farbivo a krv zostáva červená. Viditeľným prejavom môže byť aj takzvané „potenie krvi“ (ktoré mal podľa evanjelií prežívať Ježiš v Getsemanskej záhrade).
Dodnes vedci nie sú schopní dať vyčerpávajúcu odpoveď na túto otázku. Treba však spomenúť ešte jeden dôležitý fakt. Keď 25. mája 1898 amatérsky fotograf Secondo Pia urobil negatívnu fotku Turínskeho plátna, zistil, že obraz na fotografii je pozitívom. Inak povedané, to, čo vidíme na plátne voľným okom, je vlastne fotografický negatív. Z toho dôvodu niektorí prichádzajú k záveru, že obraz vyvolal nám zatiaľ neznámy druh svetla, ktorý však v takom prípade musel vyžarovať zvnútra plátna a nie zvonka. Veriacemu človeku len ťažko nepríde na um scéna z vrchu Tábor, kedy Ježišovi „tvár zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2). Mohlo to byť svetlo prítomné pri zmŕtvychvstaní? To veda nikdy neodkryje…
Hoci samotná história plátna je veľmi zaujímavá, nechcem jej venovať priveľa miesta. V roku 1349 sa zjavilo plátno v Lyone (Francúzsko), kde sa neskôr začalo aj verejne uctievať. Manželka vtedajšieho vlastníka plátna bola prapravnučkou Otta de la Roche, rytiera, ktorý sa zúčastnil vyplienenia Konštantínopolu v roku 1204 počas štvrtej križiackej výpravy, kde sa plátno mohlo nachádzať po tom, čo sem bolo privezené z Edessy. Mlčanie ohľadom plátna môže vysvetliť fakt, že za vyplienenie Konštantínopolu vtedajší pápež vyhlásil všetkým plieniteľom exkomunikáciu, a tak verejné vystavenie alebo predaj v tomto období neprichádzali do úvahy. Z Lyonu bolo prenesené do spomínanej kaplnky v Chambéry a neskôr v roku 1578 (v spojitosti so svätým Karolom Boromejským, ktorý veril, že ide o pravé pohrebné plátno Ježiša Krista) do Turína. Odtiaľ jeho názov – „Turínske“. Peľové čiastočky na plátne potvrdzujú túto históriu. Pochádzajú totiž zo Svätej zeme, Francúzska a Talianska.
Čo všetko môžeme nájsť na plátne? Má to nejakú súvislosť s evanjeliom?
Na čele je viditeľná krvavá škvrna v tvare otočeného čísla 3. Mnohí ju považujú za otlačok krvavých vlasov. V skutočnosti však šlo o prameň krvi, ktorý vytiekol zrejme po vytiahnutí zabodnutého tŕňa z tŕňovej koruny. Len pre zaujímavosť, svätá Rita nosila v strede čela (práve na tomto mieste) zabodnutý tŕň ako znak Kristovho umučenia.
Ďalej môžeme vidieť, že muž mal značne spuchnutú tvár. Príčinou bola dehydratácia a zrejme silné udieranie a bitie po tvári. Spomeňme si na evanjeliové slová: „Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali.“ (Mt 26,67, porov. Mk 14, 65) Pričom slovo „zauškovali“ (akokoľvek jemne, ba až úsmevne znie) vyjadruje úder chrbtovou stranou ruky. Vidíme tiež zlomený nos, čo spôsobil úder tvrdšieho podlhovastého predmetu. Vysvetlením by mohla byť scéna po bičovaní: „Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu.“ (Mk 15, 19) Keď som počul správu o zlomenom nose, prišiel mi na um citát: „Kosť mu nebude zlomená.“ (Jn 19, 36) No uvedomil som si, že túto časť nosa netvorí kosť ale chrupavka.
Zadná časť tváre nám odkrýva fakt, že umučený musel niesť na hlave tŕňovú korunu, ktorá mala tvar helmy.„Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju na hlavu.“ Mk 15, 17 Ako to spojiť s našou predstavou tŕňovej koruny ako venca? Vysvetlením by mohla byť tradícia, ktorá tvrdí, že tŕňovú korunu preniesli do Konštantínopolu, odkiaľ rozposielali kúsky tŕňov ako relikvie do celého (minimálne východného) sveta. Rozobrali ju až natoľko, že zostal iba veniec. Keď potom túto relikviu preniesli do Paríža, boli vyrábané jej kópie a podľa tohto vzoru bola aj maľovaná na obrazoch. Preto sa nám zachoval tvar venca a nie helmy (o ktorom píšu dokonca aj cirkevní otcovia a starovekí pútnici do Jeruzalema). Samotný výraz zo Svätého písma, ktorý prekladáme „koruna“, tiež nemusí znamenať veniec. V každom prípade, tŕňová koruna spôsobovala ukrutnú bolesť, nakoľko tŕne sa vtláčali hlboko do hlavy, čo dokazuje fakt, že krv pochádzala aj z vnútorných tepien hlavy.
Keď pozorujeme zadnú časť tela, nejednému z nás prejde mráz po chrbte. Vidíme jasné znaky po bičovaní, ktoré však nespôsobovali najmä otvorené rany, ale skôr vnútorné podliatiny. „Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.“ (Mt 27, 26; porov. Mk 15, 15; porov. Jn 19, 1) Odborníci napočítali dokopy viac ako stodvadsať rán po bičovaní, čo by znamenalo dokopy okolo šesťdesiat úderov. Taký vysoký počet svedčí o tom, že bičovaný bol považovaný za veľkého zločinca.
Často totiž dospelý muž nevydržal ani tridsať. Väčšina úderov je robená z ľavej strany od ramien až po lýtka. Sú však viditeľné aj rany, ktoré boli vykonané z pravej strany. Mohlo ísť o rany bičom, ktoré poháňali odsúdeného počas nesenia kríža, keď už nevládal ísť. Na lopatkách sú viditeľné obdĺžnikové podliatiny a odreniny spôsobené nesením veľmi ťažkého bremena.„Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.“ (Jn 19, 17) Mohlo ísť o priečne rameno kríža nesené raz na jednej, raz na druhej strane, alebo o celý kríž. Počas nesenia tohto bremena zrejme prišlo k ešte jednému zraneniu, ktoré nám odhaľujú zničené, priam zmliaždené kolená, pričom jedno z nich bolo zrejme vykĺbené.
Znamenalo by to, že takýto človek nebol schopný kráčať ďalej, iba ak s obrovskými bolesťami, no určite neschopný niesť ďalej bremeno kríža. Spomeňme si na slová: „Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“ (Lk 23, 26) Nemôžeme si namýšľať, že sa rímski vojaci natoľko zľutovali nad trpiacim Ježišom, že prinútili niekoho pomôcť mu, a už vôbec nie, aby sa tento človek sám ponúkol (pretože mu hrozil ten istý trest). Znamená to, že Ježiš jednoducho nemohol ísť ďalej, ale vojaci museli splniť rozkaz a nemohli ho nechať umrieť po ceste. To, že Šimon nesie kríž „za Ježišom“, by mohlo znamenať, že Ježiš sám nijako nemohol uniesť bremeno. Tým sa dostávame k ukrižovaniu.
Keď sa zahľadíme na rany po klincoch na rukách, zistíme, že boli prebité v oblasti zápästia. Ak by totiž chceli človeka pribiť cez dlane, jeho koža by neudržala váhu tela a telo by jednoducho z kríža po niekoľkých minútach spadlo. Avšak v zápästí sa nachádza bod medzi jednotlivými kosťami, na ktorom je ruka schopná udržať viac ako sto kilogramov váhy. Avšak týmto bodom prechádza tiež hlavný nerv vedúci do ruky. Prebitie tohto miesta teda spôsobí úplnú paralýzu dlane a stiahnutie palca dovnútra. Preto na plátne vidíme iba štyri prsty – palec je schovaný v dlani. Netreba zrejme zdôrazňovať, že takéto pribite spôsobilo zrejme najväčšiu bolesť zo všetkých. Inak by však telo nebolo schopné visieť dlhé hodiny.
Pramene krvi na rukách stekajú viacerými smermi. Ukazuje to na fakt, že zomierajúci na kríži nemohol zostať v jednej polohe (lebo by sa udusil), ale musel sa občas podvihnúť, aby sa mohol nadýchnuť. Tiež to bola jediná možnosť, ako mohol niečo povedať. Aj pre tento fakt máme z kríža z Ježišových úst zaznamenaných „len“ sedem slov. Samozrejme, toto podvihnutie spôsobovalo len ďalšie bolesti. Práve preto, ak chceli rýchlo ukončiť život zomierajúceho na kríži (čo bola inak smrť trvajúca niekoľko hodín, ba aj dní), polámali mu nohy, aby sa nemohol nadvihnúť, čo spôsobilo udusenie.
Muž z Turínskeho plátna však nohy zlámané nemal. Mohlo by to znamenať, že na kríži visel dlhé hodiny, možno dni. Avšak je tu jeden fakt, ktorý dáva náznak, že tomu tak nebolo. Nohy odsúdeného boli prebité jedným klincom naraz bez akýchkoľvek podpier. Ukrižovanie bez podpery sa dialo iba v prípade, že sa vojaci ponáhľali a chceli, aby odsúdenec čím skôr zomrel. Pre porovnanie môžeme spomenúť verše evanjelia: „Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali.“ (Jn 19, 31-33)
Na chrbte môžeme pozorovať krvavé škvrny, smerujúce od bokov k chrbtici. Sú stopami krvi, vytekajúcej z krvácajúceho boku pravej prednej časti tela počas skladania tela mŕtveho muža z kríža.
Čo sa týka samotného krvácajúceho boku – ide o ranu o veľkosti minimálne šesť centimetrov širokej a pätnásť centimetrov dlhej. Táto rana mohla byť spôsobená úderom kopije alebo iného ostrého predmetu spod stôp kríža, pod ktorým úderník stál. Je zaujímavé, že na plátne je škvrna na pravej strane, čo znamená pravý bok tela, a teda úder kopijou zľava. Prečo keď chcel stotník prebiť srdce, udieral zľava, keď poloha srdca je skôr na ľavej strane tela?
Vojaci nosievali v pravej ruke kopiju a v ľavej dlhý štít, ktorým sa chránili pred priamym zásahom do srdca, ktorý by spôsobil smrť. Preto sa rímski vojaci dôkladne učili zasiahnuť súpera z ľavej strany (teda do pravého boku) medzi rebrá tak, aby zasiahli srdce. Je zaujímavé, že Krista na kríži vždy zobrazujeme s prebodnutým pravým bokom, hoci logickejší by bol ľavý bok. Po dôkladnej analýze tejto krvi sa zistili na plátne aj stopy žltkastej plazmy. Krv sa totiž skladá z hustej a vodovej zložky. Počas života krv prúdi v tele a tieto zložky sú premiešané. Po smrti sa však hustá, červená zložka začne ukladať na dno (nakoľko je hustejšia), zatiaľ čo tekutá, žltkastá, takmer priesvitná zložka zostáva na povrchu. Takže krv z boku vytiekla niekoľko minút po smrti ukrižovaného, pretože jednotlivé zložky sú už oddelené. Tekutá zložka krvi je podobná vode, zatiaľ čo hustá zložka je často považovaná za samotnú krv (hoci je len jej časťou). Vysvetlilo by to aj Jánove slová: „Ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19, 34)
Napokon sa nakrátko dotknime pochovania nášho Odsúdenca. Keďže telo bolo podľa obrazu už tuhé, ale ešte stále nebola zaschnutá všetka krv, musel byť v plátno zavinutý približne dve hodiny po smrti. Zároveň treba dodať, že plátno sa po kontakte s vlhkou krvou určite „prilepilo“ o telo. Avšak pri oddeľovaní plátna od tela sa plátno nenarušilo, čo mohla spôsobiť vlhkosť hrobu, avšak nie skôr ako po dvadsiatich štyroch hodinách. Nakoľko však na plátne nie sú žiadne stopy po rozklade tela, nemohlo prísť k oddeleniu plátna od tela neskôr ako do štyridsať hodín.
Teda telo tohto ukrižovaného muža bolo v plátne zavinuté od dvadsaťštyri do štyridsať hodín. Skúsme si vypočítať, koľko hodín bolo podľa evanjelií v hrobe telo Ježiša. Vieme, že zomrel v piatok okolo tretej hodiny poobede. Kým sňali telo, umyli ho a vypýtali od Piláta povolenie ho pochovať, mohli prejsť asi dve hodiny. Ježiša teda pochovali okolo piatej – šiestej hodiny. Podľa správ z evanjelií celú sobotu Kristovo telo strávilo v hrobe a až v prvý deň týždňa, po ukončení sabatu, prichádza Mária ešte za tmy k hrobu, v ktorom sa telo už nenachádza. Povedzme, že bolo najneskôr šesť hodín ráno. Znamenalo by to, že Kristovo telo ležalo v hrobe približne tridsaťšesť hodín, čo by súhlasilo s údajmi vyčítanými z plátna.
Je mnoho iných zaujímavostí, ktoré môžeme z plátna vyčítať a ktoré odborníci spájajú s Kristom. Nemám však v úmysle priblížiť ich všetky – tento článok nemá byť článkom vedeckým. Ako som už na začiatku napísal, nechcem tiež nikoho presviedčať o autentickosti Kristovho pohrebného plátna. Najdôležitejšie totiž nie je, či plátno skutočne ovíjalo Kristovo telo, alebo telo iného nešťastníka. Najdôležitejší je fakt obrovskej muky nášho Pána Ježiša Krista, ktorý tak prejavil nekonečnú lásku Boha k nám všetkým, ku každému osobne.
Nepýtajme sa teda: „Je to plátno naozaj relikviou po Ježišovi?“ ale: „Naozaj bol Ježiš ochotný toto všetko pre mňa vytrpieť?“ Môžeme tak pochopiť slová svätého Jána Pavla II., ktoré povedal 24. mája 1998 pri príhovore v turínskej katedrále: „Plátno je výzvou pre rozum. Od každého človeka, a osobitne od vzdelaného, vyžaduje predovšetkým námahu, ktorá mu umožní prijať s pokorou hlboké posolstvo, ktoré prehovára k jeho mysli a dotýka sa jeho života. (…) Pre veriaceho človeka je dôležité najmä to, že plátno je zrkadlom evanjelia. Rozjímanie nad Plátnom vedie k vedomiu, že obraz, ktorý je na ňom viditeľný, je tak úzko spätý s tým, čo hovorí evanjelium o utrpení a smrti Ježiša, že každý vnímavý človek sa pri jeho kontemplácii vnútorne rozcíti a rozruší… Ukazuje Ježiša vo chvíli jeho najväčšej slabosti a pripomína nám, že v poníženosti smrti sa ukrýva spása celého sveta. Plátno sa tak stáva povzbudením, aby sme každú skúsenosť, a teda aj skúsenosť utrpenia a krajnej slabosti, prežívali s vierou, že milosrdná láska Boha víťazí nad všetkou chudobou, všetkými obmedzeniami, všetkými pokušeniami zúfalstva…“
Váži až 1420 gramov! - Plátno je ikonou pripomínajúcou ukrižovanie a pochovania Ježiša Krista. - Ľanová textília (s nepatrným podielom bavlny) je dlhá 436 centimetrov, široká 110 centimetrov a váži 1 420 gramov. - Názov plátna je odvodený od talianskeho mesta Turín, kde je táto relikvia od roku 1578 uchovávaná.
Turínske plátno (tal. Sacra Sindone z gr. sindón - rubáš) je ľanová plachta rozmerov 4,36 × 1,1 m, hmotnosť plátna 2,5 kg. Na plátne sa nachádzajú nevysvetlené odtlačky a škvrny. Je jednou z najvýznamnejších kresťanskýchrelikvií, keďže podľa tradície ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatey a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako ho zložili z kríža.
Obojstranné škvrny na plachte (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. Plátno je utkané z ľanovej priadze dobrej kvality. Názov plátna je odvodený od talianskeho mesta Turín, kde je táto relikvia od roku 1578 uschovaná. Plátno bolo vystavené koncom 17. storočia v bočnej kaplnke Turínskeho dómu. Pôvod látky a jej vzhľad sú predmetom intenzívnych debát teológov, historikov a iných výskumníkov.
História
V Európe sa plátno prvýkrát objavuje okolo polovice 14. storočia. Geoffroi de Charny, burgundský šľachtic, vybudoval kostol Zvestovania Panny Márie v Lirey. Kostol bol dokončený v roku 1353. V tomto kostole uložil plátno v roku 1355 a o rok na to zomrel na bojovom poli. Nie sú známe žiadne dokumenty, ako sa k tomuto plátnu vlastne dostal. Miestny biskup neuveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať.
Pravosť plátna
Argumenty za
Použitý je jedličkový steh tri na jeden, takto sa tkalo krosnami používanými v dávnych časoch v Sýrii. Najčastejšie sa v tých časoch používal steh jeden na jeden. Steh tri na jeden zväčšoval kvalitu, ale i cenu. Plátno Turínskeho plátna bolo vysokej kvality, a preto i veľmi drahé. Pre zástancov pravosti plátna je to argument pre jej potvrdenie: Evanjeliá vravia, že plátno kúpil bohatý človek Jozef z Arimatey (Mt.27:59).
Vlákna plátna obsahujú množstvo stôp po indickej bavlne (Gossypium herbaceum), ktorá mohla byť pozostatkom po predchádzajúcej práci na krosnách. Táto bavlna sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe.
V r. 1997 boli rozlúštené nápisy na plátne, objavené v r. 1978: „INNECE“ (trest smrti), „PEZU“ (vykonaný), „(I)HSOY“ (Ježiš), „NAZARENUS“ (Nazaretský), „(O)PSKIA“ (tieň tváre), „TIBERIUS CĆSAR“ (cisár Tiberius).
Odtlačok mince leptónu, ktorý sa razil v r. 29 - 30 n. l. Po archeologických výskumoch v 20. stor. sa zistilo, že v 1. stor. n. l. bol zvyk u Židov klásť zomrelým na oči mince. Okrem toho práve odtlačok mince leptónu je s chyborazbou z r. 29 n. l., ktorých emisia bola vzácna.
Existujú historické dokumenty, zobrazenia z 8. a 6. stor. n. l., ktoré vypovedajú o existencii plátna s odtlačkom Ježišovho tela.
Argumenty proti
Neexistujú žiadne dobové ani historické dokumenty, ktoré by hovorili o tom, že Turínske plátno vzniklo. Biblia nezaznamenáva, že by sa s plátnom, do ktorého bol Ježiš zavinutý, stalo niečo divné, hoci spomína také detaily, že plátno bolo čisté (Mat.27:59) a že Jozef Arimatejský plátno kúpil (Mark. 15:46). Ján.20:5-7 dokonca uvádza, že učeníci našli po zmŕtvychvstaní "plachty ležať" (množné číslo!) a že existovala "šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave" a ktorá "ležala zvinutá na inom mieste". Už samotná existencia takejto šatky by bránila vzniku podoby ako ju vidíme na plátne. V roku 1988 tri laboratóriá (v Oxforde, Zürichu a Tucsone) nezávisle od seba uhlíkovou metódou C14 testovali vek plátna. Podľa týchto meraní plátno pochádza z rokov 1260-1390.Pri určení datovania však vedci nezohľadnili skutočnosť,že plátno v r.1532 začalo horieť pri požiari a tak sa pôvodné množstvo uhlíka podstatne zuhoľnatením pri ohni zmenilo a vyšiel nesprávny výsledok -13 storočie,lebo bol vyšší obsah uhlíka z toho ohňa...čo vyvrátilo domnienku, že relikvia je stredovekým podvodom. V r. 2000 však vedecký výskum potvrdil, že textília bola v stredoveku opravovaná najmä na okrajoch, odkiaľ pochádzali vzorky troch laboratórií. Po odstránení týchto záplat v r. 2002, reštaurátori vyjadrili pochybnosti o materiáli, ktorí si vybrali vedci na výskum v r. 1988.
Tím vedcov z Polytechnickej univerzity v Turíne tvrdí, že v roku 33 n.l. postihlo Jeruzalem mohutné zemetrasenie s magnitúdou 8,2. Toto silné zemetrasenie bolo schopné vyvolať neutrónové žiarenie a to nakoniec zapríčinilo, že na plátne zostal odtlačok. Radiáciou uvoľnené izotopy zapríčinili ovplyvnenie uhlíkovej metódy a pomocou nej sa následne nepravdivo určil vek plátna na roky 1260 – 1390. Plátno okrem toho bolo uložené v striebornej dóze a dlhodobý styk s kovom mohol ovplyvniť pomer uhlíka 14C/12C a tým aj správnosť merania.
Krvná skupina muža z plátna bola identifikovaná ako AB. Ide o veľmi vzácnu a mladú krvnú skupinu (má ju približne 3 % populácie), ktorá vznikla v oblasti Himalájí a je veľmi nepravdepodobné, aby sa vyskytla v tomto čase práve v oblasti Palestíny.
Ako testovali
Každé laboratórium dostalo vzorku s hmotnosťou okolo 50 miligramov. Zároveň dostali kontrolné vzorky: ľanové plátno pochádzajúce z Núbie, datované na 12. storočie; ľanové plátno z Théb z hrobu Kleopatry rádiometricky datované medzi rokmi 110 a 75 pred Kr.; niekoľko vlákien odobraných z prikrývky sv. Ľudovíta Andegavenského, pochádzajúcej z obdobia medzi rokmi 1290 až 1310.
Zástancovia pravosti plátna tvrdia, že výsledky uhlíkovej metódy boli skreslené. Spôsobili to vraj neskoršie záplaty na látke a sadze od sviečok či olejových lámp. Preto tkanina obsahuje veľa uhlíka, ktorým nasiakla, a jeho množstvo skresľuje výsledky uhlíkovej metódy. Ak by táto námietka mala byť pravdivá, musela by hmotnosť znečistenia plátna dvojnásobne prevyšovať hmotnosť samotného plátna. Ak by boli odobrali vzorku plátna zo záplaty, tak by vek plátna stanovený uhlíkovou metódou vyšiel na neskoršie obdobie, než sa plátno vierohodne objavilo.
Na Slovensku sa tejto otázke intenzívne venoval prof. RNDr. Anton Hajduk, DrSc., bývalý pracovník SAV, ktorý k danej problematike vydal knihu.
Podľa najnovších výskumov však vzorka, ktorú použili pri uhlíkovom datovaní, obsahovala okrem pôvodnej ľanovej priadze aj vtkané stredoveké časti z bavlny, ktoré mali za následok nepresnosť v datovaní. Potvrdzuje to aj to, že nikde inde na plátne sa bavlna nevyskytuje podobne ako aj pigment, ktorým bola táto časť zafarbená aby nebolo vidno novšiu časť, rovnako aj odborníci na tkanie potvrdili, že do pôvodného plátna bola vtkaná stredoveká záplata z bavlny. Na druhej strane, už priznanie stredovekých úprav, natoľko precíznych, že ich voľným okom nie je vidieť, do istej miery spochybňuje pravosť plátna a naznačuje, že sa s ním v minulosti rôzne manipulovalo. Čaká sa na nové uhlíkové datovanie, ktoré však už zrejme nebude možné, pretože plátno bolo nedávno chemicky ošetrené proti škodcom.
Skutočná podoba obrazu na plátne vyšla najavo v roku 1898, keď plátno vyfotografoval taliansky právnik a fotograf Secondo Pia a z negatívu sa stal pozitív.
V Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa) sa objavujú prvé správy o Kristovom pohrebnom plátne v rokoch 527-565. V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný Kristov obraz, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslova znamená "nie rukou zhotovený". Podľa tohto obrazu boli namaľované obrazy Kristovej tváre, ktoré jednoznačne nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna. (Dnes máme zachovanú ikonu z kláštora sv. Kataríny na Sinai zo 6. stor.) Gino Zaninotto z Ríma objavil dokument z 10. storočia. Tento spis - Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok celého svojho tela na plátne, ktoré je uchovávané v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v r. 943 ocitla v rukách Arabov, Edessania im venovali plátno z vďaky, že mesto nezničili. Arabi si Kristovo plátno ctili, od nich dostalo názov mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu, kde bolo 15. 8. 944 intronizované slávnostnou bohoslužbou v chráme Hagia Sofia. Správy z 11. a 12. stor. hovoria o prechovávaní mandylionu v kaplnke cisárskeho paláca v Carihrade. V rokoch 1203-1204, počas štvrtej križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, stopa po mandylione sa stráca. Šľachtic Geoffrey de Charny v r. 1353 ukázal v mestečku Lirey neďaleko Paríža miestnym cirkevným hodnostárom plátno, ktoré je dnes vystavené v Turíne. Odmietol im prezradiť, ako sa k nemu dostal.
Relikvia sa dostala do Chambery, kde je r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice.
V r. 1578 plátno premiestnili do Turína.
Obraz dobre vidieť asi z piatich metrov. Zo vzdialenosti menšej ako 1 m sa už nedá rozlíšiť od pozadia - rozplýva sa. Plátno je veľké 4,36 x 1,1 m. Je utkané z ľanu a nepatrnej prímesi bavlny. Tento spôsob tkania bol rozšírený na prelome letopočtu v Malej Ázii. (O výskume plátna píše aj RNDr. Anton Hajduk, DrSc. v knihe "Turínske plátno". Vyšla vo vydavateľstve Q 111 v Bratislave v r. 1991.) Prvý vedecký výskum plátna sa uskutočnil 9. - 13. 10. 1978. Na projekte sa zúčastnilo 40 vedcov z USA a Talianska. Boli to väčšinou protestanti, traja židia, šiesti agnostici a štyria katolíci. Výsledky výskumu obsahujú tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov, vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termografiu, mikrodenzitometriu, laserovú spektografiu a iné. Znalecké posudky tvrdia, že ide o telo dospelého muža s bradou, fúzmi a vlasmi siahajúcimi až po plecia, vysok´ho 175 - 180 cm, vážiaceho 75 - 81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom. Jeho vek odhadujú vedci na 35 - 40 rokov. Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením mŕtveho do plátna. Telo bolo položené v dĺžke na jednu polovicu plátna a druhá polovica bola naň preložená ponad hlavu. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako tri dni. (Na oboch stranách tela badať totiž stopy drobných kvapôčok posmrtného séra, ktoré vychádza z pórov, no nebadať žiadne príznaky rozkladu.) Telo bolo stuhnuté, s hrudníkom extrémne napnutým na nadýchnutie, so zdvihnutým nadbruším a vpadnutým podbruším, čo je typické pri zavesení za ruky. K tomu možno pridať charakteristické rany na zápästiach a stopy cícerkov po stekaní krvi z rozpätých ramien v smere gravitácie. Poloha chodidiel a rany na nich svedčia o tom, že nohy boli pribité jedným klincom, a to s ľavou nohou preloženou cez pravú. Rany spôsobené ukrižovaním vedú cez zápästia. (Celá kresťanská tradícia, ako ju poznáme z umeleckých diel, až na niektoré výnimky, totiž svedčia o tom, že Ježiš Kristus bol pribitý cez dlane.) Z toho vidieť, ako sa od čias Konštantína (4. stor.), keď bol trest ukrižovania zakázaný, zabudlo na podstatné znaky tohto spôsobu popravy. Presný počet rán po bičovaní sa nedá určiť, lebo niektoré splývajú a niektoré sú nezreteľné. Môže ich byť 80 až 120. Na pravej strane, medzi piatym a šiestym rebrom je stopa po oválnom otvore veľkom 4,4 x 1,1 cm. Spôsobený bol zrejme kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti). Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra. Obraz na plátne úplne verne zobrazuje skutočnosť. Veriť, že je možné umele vytvoriť takýto obraz v stredovekých podmienkach, by vyžadovalo oveľa väčšmi veriť v zázračné schopnosti umelca. Telo uložené do plátna nebolo umyté. (Ježiša pochovávali vo veľkej časovej tiesni.)Niekto sa domnieva, že v plátne bolo zabalené iné telo (nie Kristovo), z doby, keď zomrel Kristus. Proti tomu však svedčia tieto fakty: Kristus dostal viac rán bičom, ako vtedy dovoľoval predpis. Rany, navyše, sú svedectvom toho, že muž z Turínskeho plátna v čase bičovania ešte nebol odsúdený na smrť, lebo bičovanie ako súčasť ukrižovania, bývalo miernejšie. Niektoré postupy pri ukrižovaní Ježiša boli celkom zvláštne a nikde v histórii sa nespomínajú. Patrí medzi ne nasadenie tŕňovej koruny a vbodnutie kopije do mŕtveho tela. Zvláštnosťou je pohreb. Ukrižovaných totiž spravidla vôbec nepochovávali. Celkom mimoriadnym javom je neprítomnosť stôp rozkladu tela. Svedčí to o fakte, že telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín. Niektorí nadšenci si dali námahu a vypočítali pravdepodobnosť takejto zhody okolností. Vyšla im hodnota jedna ku sto miliardám.
Na mikrofotografiách v polarizovanom svetle, na zavretých očiach muža vidieť okrúhle stopy, ktoré daktorí autori považujú za stopy mincí. Podľa archeologických bádaní mali totiž Židia v 1. stor. vo zvyku zomrelým klásť na oči mince. Mikroskopom sa dali na minci pravého oka rozlíšiť písmená U. CAI. Pilát dal v rokoch 29 a 30 raziť peniažtek lepton, ktorý nesie nápis TIBERIOU CAISAROS. (Falzifikátori zo 14. stor. by museli vedieť o Pilátových minciach a zaobstarať ich.) Švajčiarska archeologička Maria Grazia Silitaová po viac než 15-ročnom bádaní oznámila, že výskum objavil na látke stopy slov "Ježiš Nazaret", zrejme napísané hneď potom, keď bolo telo zahalené. Nápis nie je prostým okom viditeľný, ale iba za použitia špeciálnej fotografickej techniky. Kriminológ a biológ M. Frei lepiacou páskou odlepil prach z povrchu plátna na ploche 240 cm2. Pod mikroskopom našiel zvyšky vlákien, prachové čiastočky, zvyšky rastlín a hmyzu, spóry húb, zrniečka peľu. Našiel tam peľ zo 48 druhov rastlín. Z toho tri štvrtiny identifikovaných rastlín rastú v Palestíne, z nich 13 druhov je charakteristickou zvláštnosťou oblasti Mŕtveho mora, 20 druhov je príznačných pre Anatóliu (oblasť v Turecku), niekoľko pochádza z oblasti Carihradu, arabskej, perzskej, africkej púšte a napokon z Francúzska a Talianska. Frei vylúčil prenesenie peľových zrniečok ovzduším. Ako kriminológ považuje za málo pravdepodobné, aby falzifikátori podnikli okružnú cestu za zberom rastlinného peľu. (V 14. storočí nemali také poznatky o peli, aké máme dnes, preto by to považovali za nepotrebné.) Vo vzorke z tváre našli stopy octu. Heller s profesorom J. Gallom z biologického laboratória univerzity v Yale zistili veľmi starý acid methemoglobín denaturovaný. Bol to prvý zreteľný experimentálny dôkaz skutočnej krvi na Turínskom plátne. Jerome Lejeune, nositeľ Nobelovej ceny za genetiku, na plátne identifikoval a analyzoval niekoľko červených krviniek ako ľudskú krv. Zo Štrasburgu sú správy o oddelených génoch oboch chromozónov X a Y, čo potvrdzuje, že ide o mužskú krv. Rovnaké výsledky zo svojich pokusov ohlásil Viktor Trion z Univerzity San Antonio z Texasu. To, čo oko vníma na plátne ako obraz, je spôsobené priesvitným, žltkastým sfarbením vlákien. Obraz je povrchový, nikde nepreniká do plátna viac než do hĺbky 20-30 mikrometrov. Hustota obrazu (tmavosť) nie je spôsobená zmenou intenzity farby, ale počtom sfarbených vlákien na jednotku plochy. Dosiaľ sa ešte nenašlo vysvetlenie, ako obraz vnikol. Štetec použitý nebol, lebo obraz je viacrozmerný. Snímky z Turínskeho plátna dali do počítačového analyzátora obrazu. Na obrazovke sa vykreslil trojrozmerný obraz muža, pričom experimenty potvrdili závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti medzi telom a plátnom.
G. Tamburelli takto vypracoval trojrozmerný obraz - objavil 20 nových detailov, ktoré nie sú viditeľné na jednotlivých fotografiách, ako napr. kvapky krvi na líci a na fúzoch, pod epsilonom na čele, zreteľnú okrúhlu vyvýšeninu na pravom oku (stopa po minci) i stopu po rozmazaní krvi nad perami v pravej časti tváre. V r. 1988 zobrala komisia z plátna vzorku 1 x 7 cm, ktorú rozdelila na 3 časti, do laboratória v Zurichu, Oxforde a Tuscone. (Dodatočne sa zistilo, že tímy vedcov nepracovali celkom nezávisle.) Výsledky z troch laboratórií sa málo líšia. Určili vek plátna: plátno pochádza z obdobia rokov 1260 až 1390 n. l. Pri skúmaní vedci mlčky prijali predpoklad, že plátno nebolo predtým obohatené uhlíkom C-14. Nie je tu zmienka o požiari, o nečistotách medzi vláknami (ktoré sa medzi vlákna dostávali priebežne počas novších a novších období). Jestvuje jeden dôkaz o tom, že určenie veku plátna na roky 1260-1390 je nesprávne: Dôkaz je v Rukopise modlitieb z Maďarska, ktorý nakreslil neznámy umelec v r. 1152. Je tu zakreslené Turínske plátno a na ňom diery (vznikli pravdepodobne vypálením klincom; nie sú to veľké diery, ktoré vznikli požiarom), ktoré sú na kresbe rozmiestnené presne tak, ako sú rozmiestnené v skutočnosti na plátne. Keby bolo Turínske plátno podvrh z rokov 1260-1390, ako určili vek vedci uhlíkovou metódou, alebo podvrh z r. 1353, keď šľachtic Geoffrey ukázal po dlhej dobe plátno, tak by umelec na Rukopise modlitieb z Maďarska nemohol v r. 1152 presne zakresliť diery na plátne. (Jeden vedec, kritik rádiokarbónovej metódy zisťovania veku predmetov, k tomu poznamenal: "Ako vieme zo skúsenosti, diery na plátne nemôžu vzniknúť o sto rokov skôr, ako bolo plátno utkané.") Ako sa určuje vek v archeológii: Na rozdiel od normálneho uhlíka (C-12) je rádioaktívny uhlík (C-14) nestabilný, rozpadáva sa. V živom organizme je pomer C-14 ku C-12 stály, lebo rádioaktívny uhlík sa prijímaním potravy, ale najmä prijímaním oxidu uhličitého z ovzdušia, stále dopĺňa. Keď živočích alebo rastlina odumrie, rádioaktívny uhlík sa prestáva dopĺňať, a keďže sa postupne rozpadáva, pomer C-14 ku C-12 sa už v mŕtvej látke postupom času mení. (Poznáme polčas rozpadu uhlíka.) Táto metóda má však mnoho úskalí, ktoré spočívajú v nerovnomernom usadzovaní uhlíka v organizmoch, v kontaminácii látok baktériami, spórami húb, ale aj zmenami obsahu C-14 v atmosfére, v závislosti polčasu rozpadu od vonkajších okolností ako sú tlak, teplota, chemické podmienky. V mnohých prípadoch uhlíkový test celkom zlyhal. Americký vedecký časopis Science v r. 1984 uverejnil správu, že ulity žijúcich slimákov mali podľa skúšky C-14 vek 26 000 rokov. Časopis Antarktic Journal v r. 1971 referoval, že práve ulovený tuleň vykazoval vek 1300 rokov. Časopis Radiocarbon v r. 1966 zasa uviedol, že vek mamuta, ktorý zahynul pred 26 000 rokmi, určili vedci pri teste jeho kože iba na 5600 rokov. Vek múmie č. 1770 z manchesterského múzea tiež skúmali rádiokarbónovou metódou. Laboratórium poskytlo výpočet, že kosti sú o 1000 rokov staršie ako obväzy, v ktorých boli zabalené. (Nie je reálny predpoklad, žeby niekto odkladal 1000 rokov obväzy, aby do nich potom zabalil múmiu.) Ľanovú látku tvorí celulóza. Molekula celulózy obsahuje omnoho viac C-14 a C-13 ako ostatná hmota tejto rastliny. Ruský vedec Dmitrij Kuznecov, riaditeľ Biopolymérových výskumných laboratórií v Moskve, dostal kúsok ľanového plátna z oblasti En Gedi v Izraeli z obdobia, keď žil Kristus. Skúšky uhlíkom C-14 v laboratóriách v Tuscone (Arizona), Toronte a v Moskve nezávisle určili dátum - rok 200 po Kristovi. Potom toto plátno podrobili podobným podmienkam, ak boli pri požiari v Chambery (r. 1532), ktorý zachvátil kostol, kde bolo Turínske plátno uschované: vysoké teploty v uzavretom priestore, s prítomnosťou striebra (striebro, ktoré kvapkalo na Turínske plátno, pôsobilo v skutočnosti ako katalyzátor pri karbonizácii celulózy, takže plátno sa postupne obhohacovalo uhlíkom). Po pokuse D. Kuznecova podrobili plátno ďalšej skúške na vek - metódou C-14. Datovanie vyšlo o 14 storočí neskôr. Leonicio Garza Valdes, výskumný pracovník v Inštitúte mikrobiológie pri Univerzite v San Antonio, na Turínskom plátne identifikoval prítomnosť lichenotélia, biologickej zložky plesne a baktérií. To pokrýva nite plátna tenkou vrstvou a čistením sa nedá odstrániť. Takáto vrstva plesne by mohla spôsobiť nepresnosti v datovaní uhlíkom. Belgický prof. G. Raes podrobil dve rôzne vzorky vlákien testu C-14. Dostal dva odlišné výsledky: jeden zodpovedal roku 200 po Kristovi, druhý roku 1000. Vynorila sa tu otázka, do akej miery testované miesto charakterizuje celé plátno. M. G. Siliatová poznamenala, že kúsok látky použitý na tieto testy pravdepodobne vyňali z časti plátna, ktorá bola neskôr opravovaná. To sa len do roku 1400 udialo najmenej päťkrát. Takisto komisia nebrala do úvahy, že plátno v r. 1532 postihol požiar, pri ktorom v značne redukovanej dusíkovej atmosfére v striebornej schránke mohlo prísť k zmenám materiálu, ani to, že v r. 1503 bolo plátno podrobené tzv. testu pravosti, vhodením do vriaceho oleja. Pohnuté osudy plátna navodzujú predstavu, že mohlo byť kontaminované aj inými spôsobmi. Obraz na plátne vznikol procesom, čo spôsobil zmenu materiálu, z ktorého je plátno - poškodil celulózu. Na obraze sú tesne vedľa seba degradované, čiže žlté vlákna a nedegradované, čiže svetlé vlákna. Ich množstvo udáva tón obrazu. Turínske plátno zavádza celkm odlišný pojem priestoru, ktorý žiaden maliar nemohol objaviť. Je to proti prírodným zákonom. Obraz na plátne je trojrozmerný. Obraz používa pojem priestoru, ktorý žiaden stredoveký, ani novoveký umelec neovláda. To sa dá dosiahnuť iba pomocou počítača. V 14. storočí však počítače neboli. Ani v r. 33 n. l. Toto je jediný trojrozmerný obraz na plátne. Nikde inde na svete sa už taký nenachádza. Francúzsky biofyzik, Jean Baptista Rinaudo, výskumný pracovník v nukleárnej medicíne, ponúka toto možné vysvetlenie vzniku trojrozmerných údajov, obsiahnutých v plátne, a vertikálnej projekcie všetkých znakov podoby: vyžarovanie protónov vylúčených telom, za účinku nejakého neznámeho zdroja energie. Teda protóny mohli vytvoriť podobu na Turínskom plátne, zatiaľ čo neutróny ožiarili tkaninu s následným zvýšením C-14, čo zmiatlo datovanie Turínskeho plátna. Experimentálne boli zamietnuté teórie vzniku obrazu kyselinou, mikroorganizmami, preniknutím pár potu, čpavku, krvi a aromatických látok, bleskom, žiarením, teplom. Ako sa oddelilo telo od plátna, ku ktorému bolo na mnohých miestach krvou prilepené, bez toho, aby sa škvrny porušili? Na plátne totiž nevidno ani najmenšie známky po strhnutí z rán, alebo po rozmazaní škvŕn krvi. Plátno akoby sa správalo tak, ako sa - podľa Písma a tradície - správal ten, čo bol do plátna zavinutý. Pri zmŕtvychvstaní poskytol dostatok dôvodov pochybovať tým, ktorí pochybovať chceli.
Na Turínskom plátne je krv mučenej osoby, potvrdil nový výskum
Zistenia expertov vyvracajú tvrdenia, že pohrebné plátno Ježiša Krista namaľovali.
Časť Turínskeho plátna, ktoré je uložené v katedrále v Turíne.
Výskum tak vyvracia tvrdenia, že plátno, do ktorého bolo zavinuté mŕtve telo Ježiša Krista, bolo namaľované a je iba stredovekým falzifikátom.
Malinké častice odtlačené na ľanovom vlákne plátna podľa výskumníkov dokazujú, že obeť zabalená do plátna podstúpila veľké utrpenie.
„Tieto nanočastice majú nezvyčajnú štruktúru, veľkosť a rozdelenie,“ hovorí profesor Giulio Fanti z univerzity v talianskej Padove. „Vykazujú vysokú mieru prítomnosti kreatinínu a feritínu, ktoré sú väčšinou nájdené u ľudí, ktorí podstúpili mučenie. Prítomnosť týchto biologických nanočastíc nájdených počas nášho výskumu poukazuje na násilnú smrť človeka zabaleného do Turínskeho plátna.“
Turínske plátno bolo opäť predmetom výskumu pomocou moderných technológii. V rokoch 2005 až 2010 sa touto relikviou uchovávanou v Turínskom dóme zaoberal Taliansky národný inštitút Enea. Vykonané bádania a experimenty mali za cieľ reprodukovať zobrazenie na platne pomocou laserovej techniky. Všetky tieto pokusy vyšli úplne naprázdno, a tak bol urobený ďalší krok vpred, pokiaľ ide o otázku autenticity Turínskeho plátna. Pre Vatikánsky rozhlas o tom hovoril O. Rafael Pascual, riaditeľ inštitútu Veda a viera na pápežskej univerzite Regina apostolorum, ktorý organizoval v októbri minulého roku odborný seminár o bádaní nad Turínskym plátnom. "Výsledky vyplývajúce z bádania, ktoré vykonal Taliansky národný inštitút, ukazujú predovšetkým to, že pre modernú vedu zostává Turínske plátno tajomstvom, niečím, čo nie je schopná vysvetliť. Dalo by sa negatívne povedať, že nemožno dokázať jeho neautentickosť. Vedci z národného inštitútu poukázali na niektoré podrobnosti, ktoré pokladám za veľmi zaujímavé. Napríklad: Prečo na platne nie je obraz tam, kde sú stopy krvi? Prečo tieto krvavé škvrny nie sú poškodené, k čomu by došlo, keby plátno bolo odtrhnuté od tela? A tak ďalej. Podľa môjho názoru sa znovu otvorila tiež otázka údaja o roku. Je známe, že výsledky posledného výskumu v tomto smere sú z rôznych dôvodov nepresvedčivé. Dúfajme, že na základe teraz prevedených bádaní bude možné pristúpiť k novému vedeckému výskumu plátna. Je to zaiste trochu delikátna otázka a bude potrebné veľmi seriózne a starostlivo navrhnúť nejaký postup. Dúfam však, že povedie k výsledkom," hovorí O. Rafael Pascual, riaditeľ inštitútu Veda a viera na pápežskej univerzite Regina.
O veľkej úcte k Turínskemu plátnu svedčia aj svätci ako Karol Boromejský, František Saleský či don Bosco, ktorý bol so svojimi chlapcami na jeho vystavení v roku 1868. Ján Pavol II. považoval Plátno za zrkadlo Evanjelia, osobitného svedka Veľkej noci, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Benedikt XVI., počas svojej návštevy Turína na jar minulého roku, nazval tento poklad kresťanskej tradície "tajomstvom Bielej soboty": "...tak ako deti máme strach byť sami v tme, no stačí, že je pri nás niekto, kto nás má rád a zrazu sa cítime bezpečne. A to sa stalo na Bielu sobotu, niečo nepredstaviteľné: Láska prenikla do podsvetia. Aj v najväčšej tme ľudskej samoty môžeme začuť hlas, ktorý nás volá a ruku, ktorá nás z nej vyvedie von."
V porovnaní s jeho poslednou expozíciou pri príležitosti Veľkého Jubilea 2000, kedy hlavné mesto Piemontu navštívilo asi 200-tisíc pútnikov, sa ich počet teraz odhaduje na 2 milióny. Jedným z nich bude aj pápež Benedikt XVI., ktorý navštívi Turín 2. mája. Mons. Giuseppe Ghiberti, predseda Diecéznej komisie pre Turínske plátno krátko pred touto veľkou udalosťou pre Vatikánsky rozhlas povedal: Pri pohľade na Turínske plátno v jeho realite, akou je obraz trestného činu, ktorý viedol k smrti odsúdenca, popraveného umučením ukrižovania, musíme skonštatovať, že existuje silná zhoda medzi tým, čo vypovedajú tieto obrazy a čo čítame v evanjeliách o umučení Ježiša. Odpoveď, ktorá vyplýva z tejto skutočnosti je, že Pán nám dáva znamenie o utrpení jeho Syna, aby sme si uvedomili, aká veľká bola jeho láska k nám. Naozaj všetko, čo vidíme na Turínskom plátne je zrkadlom toho, čo uvádza evanjelium, ibaže evanjelium hovorí o tých udalostiach rýchlo a stručne, naproti tomu vidieť ich možno v ich tvrdosti, priam analytickej. Preto sa zdá, že ide o vzájomné dopĺňanie dvoch výpovedí: evanjelium - inšpirované slovo a toto je dar, ktorý nám Boh dáva. Nedokážeme ho ani dobre definovať, ale skutočnosti, ktoré sú predmetom tohto vyjadrenia sú nepopierateľné. Na otázku, aký je postoj Katolíckej cirkvi k faktu, či by Turínske plátno reálne mohlo alebo nemohlo byť plachtou, v ktorej bol zavinutý Ježiš po svojej smrti, Mons. Ghiberti poznamenal: Zdá sa mi, že postoj Katolíckej cirkvi je v tomto ohľade veľmi opatrný. Na jednej strane je plný súhlas k uctievaniu, teda uznanie evanjeliového potenciálu, ktorý vyplýva z jeho výpovede, a na druhej strane je vyjadrenie Jána Pavla II., aby sme nechali vede, čo patrí vede, teda úlohu odpovedať na dve kľúčové otázky: prvú ohľadom veku súkna a druhú ohľadom spôsobu, akým vznikol na ňom tajomný a dodnes nenapodobiteľný obraz.
- Predpokladá sa, že plátno vystriedalo mnoho miest a majiteľov, kým sa v 14. storočí dostalo do Francúzska. Francúzske klarisky ho potom po mnoho rokov opatrovali v jednom zo svojich kláštorov. V roku 1532 však plátno poškodil požiar. Mníšky sa potom snažili vzácnu relikviu opraviť a prišili na ňu asi 30 záplat.
Výzva pre našu inteligenciu
- V roku 1578 plátno získal turínsky arcibiskup od dynastie Savojských a od tej doby je v tunajšej katedrále.
- Historici, teológovia i chemici sa desaťročia sporia o jeho pravosť, pôvod a vek. Už zosnulý pápež Ján Pavol II. plátno nazval „výzvou pre našu inteligenciu“. Podľa pápeža Františka je plátno „ikona, nie relikvia“.
- V Česku sa kópia takzvaného turínskeho plátna nachádza v broumovskom kláštore. Kópia pochádzajúca z roku 1651 bola v kláštornom kostole nájdená v roku 1999.
Vývoj skúmania plátna
1988 - Vedci s využitím uhlíkovej metódy odhadli vek plátna na obdobie medzi rokmi 1260 a 1390,pričom nezohľadnili umelé zvýšenie množstva uhlíka vzniklého pri požiari v r.1532,kedy už plátno horelo a v poslednej chvíli ho zachránili mníšky a neskôr opravili podštím novým plátnom na diery po zhorení.Zvýšenie uhlíka z požiaru malo za následok chybný výsledok,že plátno je z 13 storočia,čo rozhlásili hlavne liberálne,slobodomurárske kruhy po svete a aj v laborátoriach skúsmajúcich plátno boli ich prívrženci a vyhlásením o nepravosti plátna,chceli zlikvidovať jeho úctu a bolo to aj súčasť proticirkevného boja...
1999 - Izraelskí botanici identifikovali na plátne peľ z rastlín rastúcich len v Izraeli, Jordánsku a Sinajskej púšti.
2005 - Mikrochemické testy odhalili, že látka je 1 300 - 3 000 rokov stará a že skúmaná vzorka bola v roku 1988 kontaminovaná vláknami, použitými v stredoveku pri opravách plátna.
2009 - Vatikánska vedkyňa na základe skúmania nápisu na plátne oznámila, že bolo použité na zakrytie Ježišovho tela. Nápis v aramejčine používaný v kresťanskej obci pred rokom 70 nášho letopočtu je voľným okom neviditeľný a bol zistený fotografickými metódami.
2011 - Podľa talianskeho experta Luciana Busa je plátno dielom renomovaného talianskeho predrenesančního umelca Giotta (asi 1267-1337). Na plátne vraj objavil podpis „Giotto 15“ a zakamuflované číslicu 15 na ňom možno nájsť na viac miestach.
2013 - Talianske nové analýzy v roku 1988 stanovili jeho vek na 300 rokov pred Kristom až 400 po Kristovi,čo zodpovedá jeho pravosti.
Záhadné Turínske plátno - vzácna relikvia
Turínske plátno je stále zahalené rúškom tajomstva, ktoré nás priťahuje. Tento kus látky, ktorý sa nepokladá za produkt ľudskej činnosti, je predmetom horlivých diskusií a vedeckých i teologických sporov. Zaujímavý je spôsob vzniku zachyteného obrazu, ktorý dodnes nebol presne vysvetlený. Záhadné sú cesty, ktorými plátno putovalo. Jeho skutočný pôvod a vek je diskutabilný. Pravosť Turínskeho plátna bola overovaná vedcami v laboratóriách rôznych krajín sveta. Aké sú závery výskumov? Je Turínske rúcho nositeľom nejakého zvláštneho odkazu pre ľudstvo? Alebo ide o stredoveký podvod? Ide skutočne o najvýznamnejšiu kresťanskú relikviu? Aký je vzťah Cirkvi k relikviám?
Čo to je Turínske plátno?
Turínske plátno (tal. Sacra Sindone) je ľanová plachta rozmerov 4,36 x 1,1 m s hmotnosťou 2,5 kg. Je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne sa nachádzajú pozoruhodné odtlačky a škvrny. Toto plátno sa pokladá za jednu z najvýznamnejších relikvií tradičnej cirkvi, pretože údajne ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatie a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako zomrel na kríži. Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. V Biblii čítame: „A keď bol večer, prišiel bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý aj sám bol učeníkom Ježišovým. Ten predstúpil pred Piláta a prosil si telo Ježišovo. Vtedy rozkázal Pilát, aby dali telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a zložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal v skale. A privaliac veliký kameň ku dverám hrobu odišiel.“ (Ev. Matúša 27:57-60) Telo Ježiša Krista bolo skutočne zavinuté do plátna. Je však toto plátno identické s Turínskym? Zachovalo sa dodnes?
História Turínskeho plátna
Cestovná mapa Turínskeho plátna je nepochybne bohatá. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa údajne objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa). V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný „Kristov obraz“, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslovne znamená „nie rukou zhotovený“. Podľa tohto vzoru vznikali obrazy Kristovej tváre, ktoré nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna (napr. ikony). (K zobrazovaniu božských bytostí v biblickom svetle sa vrátim neskôr.) Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok svojho tela na plátne, ktoré je v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, Arabi pomenovali plátno mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu. Predpokladá sa, že v rokoch 1203-1204, počas križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, plátno sa ako trofej dostalo do Francúzska. Šľachtic Geoffrey de Charny v roku 1353 v mestečku Lirey neďaleko Paríža opäť vyniesol plátno na verejnosť. (Neprezradil, ako sa k nemu dostal.) Dokončil kostol Zvestovania Panny Márie, kde v roku 1355 uložil plátno a o rok na to zomrel na bojovom poli. Miestny biskup neveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať! Uctievaná relikvia sa dostala do Chambery, kde ju v r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V roku 1578 plátno premiestnili do Turína. Vlastnícke právo v roku 1983 prešlo na Vatikán.
Pravosť plátna - argumenty pre i proti
Turínske plátno je utkané z ľanovej priadze jednoznačne dobrej kvality. Použitý je jedličkový steh tri na jeden, takto sa tkalo krosnami v dávnych časoch v Sýrii. Najčastejšie sa v tom období používal steh jeden na jeden. Steh tri na jeden zvyšoval kvalitu i cenu. Materiál Turínskeho plátna bol vysokej kvality, a preto i veľmi drahý. Pre zástancov pravosti plátna je to argument pre jej potvrdenie. Podľa Evanjelií plátno kúpil bohatý človek - Jozef z Arimatie (Ev. Mat. 27:57). Vlákna plátna obsahujú množstvo stôp po indickej bavlne (Gossypium herbaceum), ktorá sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe. To, že plátno malo vysokú cenu, však nie je dôkazom toho, že ho kúpil práve Jozef z Arimatie v 1. storočí n. l.
Argumentom „proti“ je aj skutočnosť, že neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by hovorili o tom, ako sa Turínske plátno dostalo do Francúzska. Nemáme skutočný dôkaz o tom, že pohrebné rúcho, ktoré sa spomína v 6. storočí v Edesse, pochádza z Jeruzalema a patrilo Ježišovi Kristovi.
Tiež chýba dôveryhodný doklad o tom, že toto plátno je identické s tým, ktoré sa objavilo počas temného stredoveku vo Francúzsku, kedy obchod s falzifikátmi rôznych relikvií prekvital. Z roku 1898 pochádza prvá fotografia plátna. Na snímkach je negatívny odtlačok nahého mužského tela s ranami na rukách a nohách po ukrižovaní. Okrem toho v mieste hlavy sa dali rozpoznať stopy po tŕňoch. Na pravej strane hrudníka medzi 5. a 6. rebrom je stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm, ktorý mohol byť spôsobený kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti.) Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra. Otázkou však zostáva, či to bola krv Božieho Syna.
Skúška rádioaktívnym uhlíkom - kameň úrazu?
Aby sme sa vyhli omylom a špekuláciám, Turínske plátno bolo podrobené serióznemu vedeckému skúmaniu. V roku 1988 tri laboratóriá (v Oxforde, v Zurichu a v Tuscone) nezávisle od seba testovali vek plátna uhlíkovou metódou C14. Odborníci troch univerzít dospeli k rovnakému záveru. Podľa ich meraní plátno pochádza z rokov 1260 - 1390! Znamenalo by to, že relikvia je stredovekým podvodom. (Možno bola do plátna zavinutá obeť inkvizície.) Zástancovia pravosti plátna tvrdia, že výsledky uhlíkovej metódy boli skreslené. Spôsobili to vraj neskoršie záplaty na látke a sadze od sviečok či olejových lámp. To je dôvod, prečo tkanina obsahuje veľa uhlíka (lebo ním nasiakla), a jeho množstvo následne skresľuje výsledky uhlíkovej metódy. Ak by táto námietka mala byť pravdivá, musela by hmotnosť znečistenia plátna dvojnásobne prevyšovať hmotnosť samotného plátna! K takémuto znečisteniu, samozrejme, nedošlo. Každé laboratórium dostalo na výskum vzorku plátna s hmotnosťou okolo 50 mg, a súčasne kontrolné vzorky z rôznych období na porovnanie (napr. ľanové plátno Kleopatry). Niektorí ako vysvetlenie stanoveného veku plátna používajú argument, že plátno bolo uložené v striebornej dóze, pričom je vedecky dokázané, že striebro omladzuje látky, ktoré prídu s ním do styku. Plátno je vraj preto staršie ako vedcami zistený vek. Ako dlho však bolo plátno v striebornej dóze? V roku 1532 stieklo roztavené striebro len na časť plátna, nie na celé!
Biblická viera
Udalosť vzkriesenia je historická skutočnosť, ktorá sa stala základným kameňom kresťanskej viery. Evanjelium obsahuje túto dobrú správu, ktorá má fantastické dôsledky pre ľudské životy. Neexistuje pravé kresťanstvo bez viery v zmŕtvychvstanie Božieho Syna Ježiša Krista. Bez viery vo vzkriesenie nie je možné spasenie. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10:9) Viera vo vzkriesenie vzniká počúvaním Božieho slova prostredníctvom pôsobenia Svätého Ducha. (Rim 10:17) Pravá viera v srdci nevzniká pozeraním na pohrebné rúcho. V skutočnosti neexistuje vierohodný hmotný dôkaz o vzkriesení Ježiša Krista. Máme však biblický opis tejto udalosti v Božom slove a Duch Svätý, Duch pravdy, svedčí v našom srdci, že je to pravda a uvoľňuje vieru. Duch Boží nám sprostredkuje tieto udalosti tak živo, akoby sme tam pred 2000 rokmi boli. Viera je pevným presvedčením o neviditeľných veciach, preto viditeľný dôkaz nepotrebuje. „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11:1) Keď niečo vidíme, už v to nemusíme veriť. Kresťan sa vyznačuje vierou v neviditeľné Božie kráľovstvo, vierou v Boha, ktorého nikdy nevidel. „Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, On nám vysvetlil.“ (Ev. Jána 1:18) Po svojom vzkriesení Pán Ježiš Kristus povedal: „Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili.“ (Ev. Jána 20:29) „A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.“ (Žid 11:6) Boh hľadá v dnešných časoch vieru, ktorá nie je založená na viditeľných veciach. Biblická viera nepotrebuje hmatateľné dôkazy. Materialisti potrebujú materiálny dôkaz, náboženskí ľudia hľadajú náboženské predmety. Skutočná viera vzniká na základe prijatia Slova do srdca. Takáto viera sa Bohu páči. Keď niekto odmieta Slovo Božie, nechce spoznať Bibliu, nikdy nezíska správny obraz reality. Potrebujeme pohrebné rúcho Ježiša Krista ako hmatateľný dôkaz jeho existencie? Materialista by neuveril, ani keby to pravé rúcho držal v ruke. Kresťan verí vo vzkriesenie aj bez rúcha, preto žiadny hmotný dôkaz nehľadá. Stačí svedectvo Svätého Ducha v srdci, pevné vnútorné presvedčenie na základe biblických faktov, ktoré sú pravdivé.
To, že Ježiš Kristus ako osoba žil na zemi, väčšina historikov prijíma ako fakt, ktorý sa dá doložiť mnohými dôveryhodnými písomnými dôkazmi (napr. dielami uznávaného rímskeho historika Tacita a pod.). Otázkou zostáva, či bol Ježiš Kristus len obyčajný človek alebo Boží Syn, a či po smrti vstal z mŕtvych na tretí deň. Odpoveď na túto otázku rozdeľuje celý svet na dve polovice. Reakcia ľudí na vzkriesenie rozhoduje o tom, kde strávia večnosť. Existujú dve reálne miesta. Biblická viera vedie do neba, nevera do pekla.
Je pravdivý príbeh o vzkriesení?
Pozrime sa, ako spomínané udalosti zachytáva Biblia. „No, potom v prvý deň týždňa hlboko za svitu, prišli k hrobu nesúc voňavé veci, ktoré prihotovili. A išli s nimi aj niektoré iné ženy. A našli kameň odvalený od hrobu. A keď vošli dovnútra, nenašli telo Pána Ježiša. A stalo sa v tom, čo boli nad tým celé bezradné, že hľa, dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v rúchu skvejúcom sa ako blesk. A keď sa naľakali a sklonili tvár k zemi, povedali im: Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal. Rozpamätajte sa, ako vám hovoril, keď ešte bol v Galilei, keď povedal, že Syn človeka musí byť vydaný do rúk hriešnych ľudí, byť ukrižovaný a tretieho dňa vstať z mŕtvych. Vtedy sa rozpamätali na Jeho slová. A keď sa navrátili od hrobu, zvestovali to všetko tým jedenástim a všetkým ostatným.“ (Ev. Lukáša 24:1-9) „Vtedy vyšiel Peter aj ten druhý učeník, a išli k hrobu. A bežali tí dvaja spolu, ale ten druhý učeník bežal popredku, rýchlejšie ako Peter, a prišiel prvý k hrobu. A keď sa nahol, videl povoje ležať, ale nevošiel. Potom prišiel aj Šimon Peter idúc za ním a vošiel do hrobu, a tiež videl povoje ležať i šatku na znoj, ktorá bola na jeho hlave, ale tá neležala s povojmi, ale bola osobitne zvinutá na jednom mieste.“ (Ev. Jána 20:3-7)
Turecké mesto Urfa V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa údajne objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa) Keď prišli ženy k miestu, kde bolo pôvodne uložené telo Ježiša Krista, našli kameň odvalený od hrobu, ale telo Ježiša nenašli. Hrob bol prázdny! A dvaja anjeli im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi ? Niet Ho tu, ale vstal.“ Potom rýchlo oznámili túto radostnú zvesť o vzkriesení jeho učeníkom a všetkým ostatným. Utekali tam aj Peter a Ján. Peter videl povoje a osobitne ležiacu šatku na hlavu, ktorá neležala s povojmi, ale bola zvinutá na jednom mieste. Všimnime si niekoľko zaujímavých detailov na tomto príbehu. Ženy mali prvé úžasný zážitok, fantastickú skúsenosť. Videli anjelov a dozvedeli sa, že Ježiš žije! Hľadali Ježiša, našli však len prázdny hrob. Ženy nevenovali pozornosť pohrebnému rúchu, podobne ako apoštoli Peter a Ján. Nezobrali si pohrebné rúcho domov ako drahocenný predmet, spomienku na svojho Učiteľa a Pána. Ani rímski vojaci, ktorí hrob strážili, rúcho nepredali na trhu ako vzácnu relikviu. Pre prvých kresťanov rúcho nemalo žiadny podstatný význam. Židia hroby nevyhľadávali, skôr sa im vyhýbali, lebo po styku s mŕtvym telom sa museli očisťovať. Ženy nemali záľubu v cintoríne, prišli podľa obyčaje pomazať telo Ježiša, lebo pred pohrebom sa to v časovej tiesni nestihlo. Ďalšiu vec, ktorú si môžeme v opise všimnúť, je skutočnosť, že v hrobe boli viaceré plachty, povoje! Na hlavu Mesiáša bolo použité samostatné plátno oddelené a zložené na inom mieste ako ostatné. Plátno sa teda skladalo z viacerých častí a nebolo len jedným súvislým celkom! Turínske plátno však zachytáva odtlačok hlavy a tela na jednom celistvom plátne. Evanjelický preklad uvádza: „Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (Ev. Jána 20: 6-7) Povoje, plachty ... v rôznych prekladoch vždy množné číslo!
V originálnom jazyku nachádzame dva výrazy: othonion - ľanové plátno, pás, do ktorého sa telo zabaľovalo, je použité v množnom čísle. Šatka na hlavu - soudarion - sa používala aj v bežnom živote (napr. apoštol Pavol). Táto šatka na hlavu ležala v hrobe osobitne, oddelená od ostatných plátených povojov! Na základe Písma sa môžeme domnievať, že plátno, ktoré Židia obyčajne používali, malo viacero častí. Hlava bola pravdepodobne prikrytá samostatným kusom. Podľa Biblie nevieme, ktorý bok Ježišovho tela rímsky vojak kopiou prebodol. (Ev. Jána 19:34) Obhajcovia Turínskeho plátna tvrdia, že to bol pravý bok a že na plátne našli aj dôkaz. Logickejšie je tvrdenie, že to bol ľavý bok, pretože tu sa nachádza aj srdce, vitálne dôležitý orgán.
Patrilo Turínske pohrebné rúcho Ježišovi Kristovi? Je toto plátno to pravé?
Na základe uvedených faktov môžeme súhlasiť s tým, že Turínske plátno skutočne pochádza z oblasti Blízkeho východu. Podľa výsledkov stanovenia veku uhlíkovou metódou v roku 1988 plátno pochádza z 13.-14. storočia nášho letopočtu. Ak by sme pripustili skreslenie výsledkov merania, mohlo by byť plátno aj staršie. Chýba však presvedčivý dôkaz, že pochádza z 1. storočia nášho letopočtu z Jeruzalema. Za skutočný pôvod vedci stále pokladajú stredovek, kedy križiaci obchodovali s relikviami vo veľkom. Prvé správy o Kristovom pohrebnom rúchu pochádzajú zo 6. storočia, teda viac ako 500 rokov po ukrižovaní. Nie je však jednoznačne dokázaná jeho spojitosť s plátnom, ktoré sa v Európe objavilo až v 14. storočí. Ktoré údaje sú vlastne isté? Na základe znaleckých posudkov vedeckého tímu sa stotožňujem s tým, že do plátna bolo zabalené telo dospelého muža s vyššie uvedenou hmotnosťou a výškou, ktorý mal na tele rany charakteristické pre ukrižovanie a bičovanie. Počas histórie ľudstva zomrelo veľmi veľa ľudí ukrižovaním, čo bol krutý spôsob popravy. Až za čias Konštantína (4. stor.) bol trest ukrižovania oficiálne zakázaný. Predpokladajme, že tento človek zomrel ukrižovaním. Nemáme však žiadny podklad pre to, aby sme sa domnievali, že to bol Ježiš Kristus. Mám dojem, že nadšenci, ktorí sa zúčastnili na prvom výskume plátna, hľadali a popísali to, čo chceli nájsť. Nepochybujem, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa biblických proroctiev a Evanjelií. Pochybujem však o tom, že bol zabalený do plátna, ktoré sa označuje ako Turínske. Domnievam sa, že podľa odtlačku tela nie je možné presne stanoviť vek muža. Napriek tomu autori posudkov odhadujú vek na 35-40 rokov. Nevieme, či posmrtnú ranu na pravom boku spôsobilo bodnutie rímskou kopijou. Nevieme ani, na ktorom boku mal Pán ranu. Vieme, že vojaci Ježišovi na kríži podávali ocot, posmievajúc sa mu. (Ev. Lukáša 23: 36) Autor článku Krvavé posolstvo udáva, že vo vzorke plátna z tváre sa našli stopy octu! Toto je skutočne fantázia! Po 2000 rokoch dokázať stopy kyseliny octovej, ktorá sa veľmi rýchlo vyparuje, to je kategória chemického zázraku! S týmto sa neviem stotožniť.
Podľa vedcov telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín. To, že na plátne nie sú stopy rozkladu tela, nie je dôkaz vzkriesenia! Plátno mohli vziať aj vykrádači hrobov, ktorí aj za čias ranej cirkvi vykonávali túto činnosť a boli za to podľa vtedy platných zákonov trestaní. Osud pohrebného rúcha v Biblii nie je popísaný. Je to preto, lebo Biblia sa ďalej zaoberá Božím Synom a Jeho výrokmi. Ježiša netreba hľadať na cintoríne medzi mŕtvymi, pretože vstal a žije! V bielom rúchu sedí po pravici Boha Otca v nebi, má sa dobre, netrpí a prihovára sa za nás, ktorí sa modlíme k Nemu. On zvíťazil nad smrťou, skrze vieru v Neho máme večný život. Je pravdou, že dodnes presne nevieme, kde v Jeruzaleme sa nachádzal hrob Ježiša Krista. Diskutuje sa o dvoch miestach, ktoré som mala možnosť navštíviť a vidieť. S istotou sa nevie dokonca ani to, kde stála Golgota. Od zničenia Jeruzalema uplynuli storočia a stopy pôvodného mesta sú niekoľko metrov pod nánosmi zeme. Nie je zvláštne, že nemáme hrob Ježiša vytesaný do skaly, ale máme mäkké plátno z jeho hrobu?
Akékoľvek pohrebné rúcho spája človeka so záhrobím, pričom kontakt so záhrobím Boh zakázal. S hrobmi sa viaže duch smrti, ktorý sa uvoľňuje na týchto miestach, a aj skrze pohrebné predmety. Toto poškvrňuje človeka aj dnes. Hroby sa preto v minulosti viditeľne označovali, aby sa Židia týmto miestam mohli vyhnúť, pričom cintoríny boli za hradbami miest. Duch Boží je Duch života, ktorý sprostredkuje život. Tam, kde je život, nie je smrť. Tam, kde je smrť, nie je život. Človek je buď živý alebo mŕtvy. Ježiš Kristus povedal: „Ja som vzkriesenie i život. Ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ (Ev. Jána 11:25)
Uctievanie Turínskeho plátna by bolo hriechom, aj keby bolo pravé!
Niektorí ľudia hľadajú aj dnes Ježiša medzi mŕtvymi, tak ako ženy, ktoré anjeli napomenuli pred 2000 rokmi za hradbami Jeruzalema. Ale Boží Syn už nie je v hrobe, vstal z mŕtvych a žije! Skrze Božie slovo a Svätého Ducha sa s Ním vieme stretnúť aj v súčasnosti. Mnohí ľudia nehľadajú Ježiša, ale jeho pohrebné rúcho! Cestujú kilometre, aby si uctili kópiu Turínskeho plátna, ale neveria vo vzkriesenie. Dnes by im anjeli povedali: „Prečo hľadáte rúcho medzi mŕtvymi?“ Náboženskí ľudia uctievajú rúcho - kus plátna, ale neuctievajú Boha biblickým spôsobom. Boha uráža, keď sa predmetom dáva väčšia úcta a pozornosť ako Jemu samotnému. Ľudia hľadajú pominuteľné veci, ktoré sú dole, nie Boha a večné hodnoty, ktoré sú hore. Ľudia, ktorí sa modlia k mŕtvym, napĺňajú sa duchom smrti. Podobne tí, ktorí dávajú úctu záhrobným predmetom, ako je napr. Turínske plátno. Relikvia priťahuje negatívnu duchovnú silu, prostredníctvom ktorej deštruktívne pôsobí na životy ľudí. Prináša Boží hnev, nesprostredkuje Božiu prítomnosť ani požehnanie. Človek, ktorý dôveruje relikviám a rôznym náboženským predmetom, nemá Božiu ochranu. Nie je zvláštne, že prvá cirkev nepoužívala žiadne relikvie a dialo sa tam tak veľa skutočných zázrakov? Relikvie nie sú súčasťou vykopávok z obdobia ranej cirkvi!
Človek - Božia ikona
Boh - Stvoriteľ neba a zeme - zakázal človeku, aby Jeho a duchovné bytosti zobrazoval, a aby sa týmto obrazom klaňal. Výroba a uctievanie obrazov (ikón) je ohavnosťou pred Bohom, hriechom, ktorý prináša kliatbu na ďalšie generácie až do štvrtého pokolenia. V Biblii čítame: „Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.“ (2Moj 20:4-6) Uctievanie obrazov je prestúpením tohto Božieho prikázania a prináša do života ľudí kliatbu. Vzdávanie úcty náboženským predmetom, obrazom, sochám, rytinám, pozostatkom svätých je forma modlárstva, ktoré Boh odsudzuje ako ťažký hriech. Prostredníctvom modlárstva sa celé národy dostávajú pod Boží hnev. Uctievanie Turínskeho plátna by bolo hriechom, aj keby bolo pravé! Úcta, česť a sláva patria jedine Bohu, nie predmetom! Boha nie je možné, ani dovolené, zobrazovať. Žiadna ikona nevie pravdivo zobraziť Boha, vystihnúť Jeho veľkosť a silu. Boh je svätý. Jeho obrazom je človek, ktorý bol stvorený na Boží obraz a podľa Jeho podoby. (1Moj 1:26) Skutočnou svätou ikonou je človek, ktorý patrí Bohu a zachováva Božie prikázania. Boh je oheň spaľujúci, ktorý pri svojom príchode spáli všetky ikony. „V deň Pánov sa pominú nebesia s rachotom a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria.“ (2Pt 3:10) Ikona je len dielom rúk človeka. Všetky diela ľudských rúk zhoria. Nehľaďme teda na veci, ktoré sa vidia, ale hľaďme na veci, ktoré sa nevidia. Hľadajme neviditeľného večného Boha, nie viditeľné hmotné veci, ktoré sa pominú. Uctievajme živého Boha Biblie, nie neživé náboženské predmety! Boh nám vie sprostredkovať svoju prítomnosť a požehnanie bez relikvií. Turínske plátno je nepochybne zaujímavým nálezom. Na základe dostupných faktov však usudzujem, že Ježiš Kristus s ním nikdy do kontaktu neprišiel. Odtlačok tváre na plátne nepatrí Božiemu Synovi. Neverím tvrdeniu, že Ježiš Kristus nám prostredníctvom tohto plátna odovzdáva posolstvo písané vlastnou krvou. Verím tomu, že Evanjeliá zapísané v Biblii sú dostatočným posolstvom Božieho Syna o Otcovej láske a milosti. Nehľadajme živého medzi mŕtvymi! Ježiš Kristus povedal: „Ja som cesta i pravda i život.“ (Ev. Jána 14:6)
Prvý vedecký výskum plátna sa uskutočnil v októbri 1978, ale trval len 5 dní. Výskum obsahoval tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov, vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termografiu, mikrodenzitometriu, laserovú spektografiu a iné. Znalecké posudky tvrdia, že ide o telo dospelého muža s bradou a fúzmi, s vlasmi po plecia, vysokého 175-180 cm, vážiaceho 75-81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom. Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením do plátna. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako 3 dni. Sú totiž prítomné kvapôčky posmrtného séra, ale nebadať žiadne príznaky rozkladu. Sú prítomné rany na zápästiach a nohách (ako po klincoch) a rany na tele po bičovaní. Môžeme sa len na základe tohoto domnievať, že to bol Kristus?
Jerome Lejeune, nositeľ Nobelovej ceny za genetiku, na plátne identifikoval a analyzoval niekoľko červených krviniek ako ľudskú krv. Zo Štrasburgu sú správy o oddelených génoch chromozómov X a Y, čo potvrdzuje, že ide o mužskú krv. Rovnaké výsledky svojho skúmania ohlásil aj Viktor Tryon z Univerzity San Antonio z Texasu. Krv je teda skutočná - patrí nejakému neznámemu mužovi. Mnohí sa domnievajú, že v plátne bolo zabalené iné telo (nie Kristovo) v dobe, keď zomrel Kristus. Zástancovia pravosti plátna argumentujú tým, že niektoré postupy pri ukrižovaní Ježiša Krista boli celkom zvláštne a nikde v histórii sa nespomínajú. Patrí medzi ne nasadenie tŕňovej koruny a vbodnutie kopije do mŕtveho tela. Zvláštnosťou je aj pohreb, lebo ukrižovaných spravidla vôbec nepochovávali. Celkom mimoriadnym javom je neprítomnosť stôp rozkladu tela. Telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín.
Ako obraz na plátne vznikol?
To, čo oko vníma na plátne ako obraz, je spôsobené priesvitným, žltkastým sfarbením vlákien. Obraz je povrchový, nikde nepreniká do plátna viac než do hĺbky 20-30 mikrometrov. Hustota obrazu (tmavosť) nie je spôsobená zmenou intenzity farby, ale počtom sfarbených vlákien na jednotku plochy. Doteraz sa ešte nenašlo uspokojivé vysvetlenie, ako obraz vznikol. Štetec zrejme použitý nebol, lebo obraz je viacrozmerný. Keď sa snímky z Turínskeho plátna dali do počítačového analyzátora obrazu, na obrazovke sa znázornil trojrozmerný obraz muža. Experimenty potvrdili závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti medzi telom a plátnom. Obraz na plátne vznikol procesom, ktorý spôsobil zmenu materiálu, z ktorého je plátno - poškodil celulózu.
Svätá ikona?
Turínske plátno na Slovensku
Vernú kópiu relikvie známej ako Turínske plátno si ctia v gréckokatolíckej Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Túto kópiu darovalo Turínske arcibiskupstvo 17. 11. 2003. Podľa viacerých neoficiálnych zdrojov bol iniciátorom tohto darovania pápež Ján Pavol II., ktorý dal kópie Turínskeho plátna vyrobiť v roku 2000. Napodobenina je zavesená na stene, pod inštalovanou relikviou horia sviece. Katolíci sa chodia k tejto relikvii pomodliť. Kópiu si ctia ako originál. Je vnímateľná ezoterická prítomnosť, niektorí si pri pohľade na relikviu aj poplačú najmä v deň Kristovho umučenia. Jedna obyvateľka mesta povedala pre médiá, že prítomnosť „Ježišovho pohrebného rúcha“ si uvedomuje počas celého roka. Kópia priťahuje do katedrály i neveriacich. Bol zaznamenaný zvýšený záujem v podobe organizovaných turistických zájazdov najmä z Maďarska a z Ukrajiny. Napodobenina Turínskeho plátna visí oproti kaplnke, v ktorej sú uložené relikvie jedného blahoslaveného biskupa. Práve pri nich sa 2.7.1995 modlil Ján Pavol II. Gréckokatolícky vladyka slávnostne vykonal obrad uloženia plátna do hrobu.
T U R Í N S K E ... P L Á T N O- piate slávne evanjelium,ktoré nám Spasiteľ zanechal vo chvíli zázračného Vzkriesenia,keď padli všetky prírodné zákony a bola porazená Smrť...Vo chvíli ohromujúcej explózie žiarivej energie,ktorá nnám zázračne na pohrebnom plátne-rubáši zanechala odtlačok Krista a Jeho svätej tváre...Neuveriteľne 2 tisíc rokov skrytý negatív...aby sa raz objavil aj pozitív …More
T U R Í N S K E ... P L Á T N O- piate slávne evanjelium,ktoré nám Spasiteľ zanechal vo chvíli zázračného Vzkriesenia,keď padli všetky prírodné zákony a bola porazená Smrť...Vo chvíli ohromujúcej explózie žiarivej energie,ktorá nnám zázračne na pohrebnom plátne-rubáši zanechala odtlačok Krista a Jeho svätej tváre...Neuveriteľne 2 tisíc rokov skrytý negatív...aby sa raz objavil aj pozitív,keď ľudstvo došlo k technickým objavov až tu...
