Svätý A U G U S T Í N -biskup,učiteľ cirkvi -sviatok 28.august
13.11.354 Tagasta-sev.Afrika - 28.8.430 Hippo Regia-Alžírsko
Historický taliansky veľkofilm Svätý Augustín -link /1 a 2 diel sloven.dabing/
Film: Svätý Augustín / Sant’Agostino (2009) | nebojtesa.tv
Bez modlitieb a obety svojej matky Moniky by duchovne zahynul.Preto aj po 1600 rokoch má čo povedať aj dnešnému svetu,ktorý tak hlboko mravne upadol...
28. augusta.
Sv. Augustín, biskup a učiteľ cirkvi
Čím bol sv. Ján medzi apoštolmi a evanjelistami, tým bol sv. Augustín medzi učiteľmi sv. cirkvi. Tento zriedkavý muž so svojou obrovskou vedou a skvelým perom stal sa najmocnejším stĺpom sv. cirkve a učencov, ktorého celý svet obdivuje, ktorý svojimi nesčíselnými základnými spisami veriacich k slzám radosti a vďaky, neveriacich k slzám bôľu a pokánia privádza.
Aurel Augustín narodil sa dňa 13. novembra roku 354 v meste Tagaste, v krajine Numidii, v Afrike. Jeho otec menoval sa Patricius, bol mestkým radcom, dosť zámožným a zatvrdelým pohanom. Jeho matkou bola sv. Monika, ktorá sa roku 332 z kresťanských bohabojných rodičov narodila a od svojej útlej mladosti až do smrti svätý život viedla. S obdivuhodnou trpezlivosťou znášala nábožná Monika premnohé chyby a zlé obyčaje a vlastností svojho zlostného pohanského manžela,ako i zlej pohanskej svokry.
Keď vyburácala jeho náruživosť, prihovárala sa mu láskavé a vydobyla si pomaly úplnú lásku a úctu u horkokrvného manžela.
Netrpezlivé manželky napomínala: «Keď ste podaly ruku manželovi, vyvolily ste si ho za vladára a pána. Manželstvo nakladá, aby sme podivného manžela ctily, tichou láskavosťou a múdrym spôsobom získaly a jeho hnevlivé výbuchy veľkou skromnosťou, hlbokou poddanosťou a ctihodnou mlčanlivosťou premáhaly; lebo žena, ktorá o svojom manželovi zle hovorí, je viny hodnejšia, než manžel, ktorý jej svojím zlým konaním sa príležitosť k tomu zavdáva.»Monika žila u rodiny Patrícia,svojho muža,ale jej svokra ju nemala rada,lebo Monika bola kresťanka a svokra pohanka,tak vznikali mnohé spory a Monika si veľmi veľa vytrpela.Ubližoval jej aj švagriná,sestra jej muža.
Mnoho trpkostí zakúsila sv. Monika i od svojej pohanskej svokry a jej dcéry, s ktorými žila. Svojou povoľnosťou a láskavou trpezlivosťou premohla i tieto a naklonila si ich tak, že sv. vieru prijaly. I svojho manžela získala sv. učeniu Kristovmu. Každodenne navštevovala služby Božie. Práce domáce vykonávala svedomite. Chudobných podporovala. Pôsty prísno zachovávala. V noci modlievala sa za svojho manžela, za pohanských príbuzných a za svoje dietky.
Takú matku mal Aurel Augustín! Boh požehnal manželom okrem Aurela Augustína i syna Navigia a dcéru. Sv. Monika vyučovala dietky svoje od útlej mladosti vo sv. náboženstve. Aurel Augustín zapísaný bol už čo chlapec medzi katechumenov, to je medzi tých, ktorí sv. krst obsiahnuť mali; lebo podľa zvyku toho času len dokonale vyučení vo sv. náboženstve krstení bývali, menovite keď z pohanských rodičov pochádzali.
Augustínov brat -Navígius
Ale všetko namáhanie sv. matky malo byť zmarené; všetky okolnosti spojily sa, aby tento nádejeplný mladík do najväčšej záhuby upadol. Preto hovoril neskôr vo svojom znamenitom spise «Vyznaní»: «Neznám, zkade prišiel som na svet, a či sa má menovať život, ktorý požívam, smrteľným životom, alebo živou smrťou.» Aurel Augustín zdedil od svojho pohanského otca prchlivosť a druhé náruživosti.
Keď dorástal, bol neposlušným a vzdorovitým. K učeniu musela ho matka nútiť, zábavky rozpustilé s pohanskými deťmi obľúbil si veľmi. Pohanský otec lichotil mu. Z rodičovského domu odišiel do Madaury, aby sa tam gramatike (latinskej a gréckej reči), básnictvu (veršovníctvu) a rečníctvu učil. Na školách tých nadaný mladík vynikal. V šestnástom roku vrátil sa do rodičovského domu a pohanský otec obdivoval budúceho skvelého rečníka.
Rozpustilý mladík premrhal úplný rok doma zábavami. Ľahkomyseľný otec dovoľoval mu to a tešil sa nad jeho rozpustilosťou. Sv. Monika žialila a modlievala sa za neho. I podarilo sa jej nahovoriť svojho manžela, že nadaného syna poslali do mesta Karthaga, aby tam na vysokých školách svoje vzdelanie dokončil. Zbožná matka myslela, že sa tam obznámi s kresťanskými mladíkmi, kresťanom sa stane a život svoj ľahkomyseľný napraví.
Svätá Monika
Matka Monika prosí Boha,aby zachránil jej milovaného syna Augustína z moci diabla a hriechu
Sám píše po svojom obrátení vo svojom «Vyznaní»; «Vystríhania zdaly sa mi byť ženským napomenutím, i hanbil som sa ich poslúchať. Boly to ale Tvoje napomínania, ó môj Bože, a ja som nevedel a myslel som, že ty mlčíš a ona sama hovorí, pre ktorú Ty nemlčíš; i bol si opovrhovaným Ty v nej pre mňa, jej syna, syna Tvojej služobnice, Tvojho sluhu.
A preto často volával po svojom obrátení: «Beda tebe, rieko ľudských mravov! Kto ti odolá? Kedy že už vyschneš? Jak dlho budeš unášať deti Evine do toho veľkého a strašného mora, ktoré sotva tí prekročia, ktorí vystúpili na loďku spásy?» Usilovne učil sa; k tomu poháňala ho ctižiadosť a pýcha. S chvatom čítaval spisy pohanské slávneho Aristotela a Cicera, v ktorých nebol spomínaný Spasiteľ sveta, o ktorom mu v útlom veku svätá matka toľko krásneho rozprávala.
Vždy viac a viac upadal do neprávostí. Vo svojom «Vyznaní» píše o tomto svojom pohanskom živote: «Pichláče rozkoší smyselných srástly sa nad mojou hlavou a hmly vystupovaly od žiadostí telesných a zatemnily tak moje srdce, že som nerobil rozdiel medzi láskou a rozkošou smyselnou. Obe prekypovaly strašne vo mne, a tiahly ma do každej priepasti náruživostí a pohrúžily ma do všetkých krútňav neprávostí.Žil sexuálne neviazaným životom.
A pokračuje: «Ja viem, prečo pripútaní sme na takýchto ľudí. Odriekol som sa za deväť rokov náboženstva, v ktorom som bol v mladosti vyučovaný, následkom vytýkania, že sa nechávame poverou zachvátiť, a prijímame miesto svetla rozumu to vraj, čo vierou menujeme, keď medzitým vraj to sme u nich povinní veriť, čo sa zkúma, a o ktorého pravde dobré dôkazy tvrdia.
Tak upadol nadaný a vysokoučený mládenec Aurel Augustín do bludu bezbožných sektárov (kacirov) Manicheov. Ako svádzali títo bludári mládež a ľahkoverný ľud, tak robili to vždy všetci kaciri. O tom píše sv. Augustín po svojom obrátení takto: «Všetci kacíri majú jedno pravidlo, že si ľubujú mnoho vo svojom rozumkovaní a náhľady svojho rozumu s vážnosťou cirkve do sporu priviesť sa usilujú, ktorá vážnosť predsa tak základne je odôvodnená.
No oni musejú tak pokračovať, lebo dobre predvídajú smiešnosť a opovrženie, ktoré by na seba pritiahli, keby niekto chcel ich vážnosť s vážnosťou cirkve prirovnávať.» A na druhom mieste hovorí: «Všetci kacieri klamú vo všeobecnosti pyšným chvastaním sa s vedou a vtipkovaním nad prostotou tých, ktorí veria.»
Keď i hanbu prechovával vo svojom srdci, udusená bola súdruhami jeho neprávostí. Keď sa oni chvastali svojimi nehanebnosťami, nuž sa on hanbil, že sa menších dopustil. I stával sa vždy hriešnejším, a keď sa ohavným súdruhom i vyrovnať nemohol v hriechoch, nuž vymýšľal hriechy, ktorých sa nedopustil, aby sa im len rovným v neprávosťach byť zdal.
Toho času narodil sa mu z nedovoleného spojenia syn, menom Adeodat. Za deväť rokov blúdil jako opitý po širokej ceste hriechu a za svetlonosom kacírstva po bahnách slepoty a neprávostí. Ale ani v najsladšom víne, ani na divadlách, ani v spisoch pohanských učencov, ani v rozkošiach necudnej lásky nenachádzal opravdivého uspokojenia v srdci svojom, ba ani učením Manicheov nenadobudol si žiaducých odpovedí na záhadné otázky veľkého bádavého svojho ducha.
Neprestajne napomínala s horúcimi slzami syna, aby na cestu cnosti sa navrátil. A keď všetko bolo márné, nechcela viac jedávať s ním pri jednom stole a bývať so zatvrdelým hriešnikom. I upadol do ťažkej nemoci, že bolestná matka o jeho uzdravení pochybovala.
Aurel Augustín napísal neskôr o tejto nemoci: «A hľa, prijatý bol som tam prútom telesnej nemoce; a už ponáhľal som sa do pekla, kam som všetko zlé sebou vzal, ktorého som sa proti Tebe, proti sebe a proti druhým dopustil; a veľa bolo toho a ťažká ťarcha, ktorou som bol, mimo okovov dedičného hriechu, obťažený, pre ktoré všetci v Adamovi zomierame ... . Zimnica sa zmáhala a ja som bol blízko, že zomriem.
A kam by som bol išiel, keby som bol zomrel, keď nie do ohňa a trápenia dľa mojich skutkov a podľa pravdy Tvojho nariadenia, ó Bože môj?» Tak vždy viac zmilovával sa Boh nad ztrateným synom a dopúšťal, že pomaly rozličnými udalosťami prichádzal k poznaniu hlbokého pádu svojho a svojich bludov. Bolestnej matke jeho sv.
Tento sen okrial a potešil jej rozbolené srdce a hneď ráno rozprávala ho svojmu synovi. Aurel Augustín vysvetľoval sen tak, že jeho matka prestúpi k bludnému učeniu Manicheov. Ale materská láska složila jej do úst tieto slová: «Nie, tak to neznelo; veď mládenec zreteľne riekol: kde ty stojíš, tu stojí aj on!» Táto reč účinkovala dojímavé na srdce Augustínovo a od tohoto času cítil tŕň vo svojom srdci, ktorý mu veľký bôľ pôsobil.
A keď sv. Monika žalostne plakala a neprestajne biskupa prosila, odpovedal jej sluha Boží: «Iď domov v mene Božom, matko; lebo je nemožné, žeby syn, pre ktorého toľké slzy sa vylievajú, zahynúť mohol!» A sv. Monika potešila sa veľmi týmito slovami a horlivé modlila sa k Bohu za obrátenie ztrateného syna.
Priateľ Augustínov, ktorého bol sviedol k bludu Manicheov, ochorel nebezpečne. V nemoci sa obrátil ku sv. viere, dal sa pokrstiť a pred smrťou prijal skrúšene sv. sviatosti zomierajúcich. Toto obrátenie priateľovo mohútne dojalo Augustína. A keď sv. Monika neprestajne za neho sa modlievala a na neho dotierala, aby vstúpil aj on do seba a dal sa pokrstiť, zaumienil si Augustín, že do Ríma utečie.
Ty ale, ktorý si vo svojej múdrosti budúcnosť predvidal a cieľ jej túžby poznal a vyslyšal, nepozoroval si na jej vtedajšiu modlitbu, aby si vo mne to spôsobil, o čo bez prestania vzdychala.» Na druhý deň ráno hľadala sv. Monika syna, i dozvedela sa na brehu morskom, že do Ríma odcestoval. Ihneď vybrala sa za ním. V Ríme otvoril Augustín školu rečníctva a vydobyl si učenosťou svojou veľkej slávy.
Augustín počul horlivé kázne sv. Ambróza. Veľký boj povstal v jeho útrobách. Preštudoval bol všetky spisy učencov i neuspokojovaly ho. Začal čítať listy sv. Pavla. Usilovne navštevoval kázne sv. Ambróza. Keď predtým upútaný bol výtečnou skladbou reči a úchvatnou prednáškou sv. biskupa, začal teraz rozmýšľať i o obsahu prekrásnych kázní. I obznámil sa s kňazom Simplicianom a žiadal ho o vysvetlenie vo svojom pochybovaní.
Simplician pochválil Augustína, že tie knihy číta a rozprával mu, jako on sám slávného pohanského učiteľa toho na vieru kresťanskú obrátil, ktorému na počesť senátori rimskí na forume (verejnom námestí) sochu vystavili; a keď odpadlík cisár Julian kresťanom učiť zakázal, jako slávný Viktorín s radosťou školu opustil. Táto rozprávka dojala Augustína a on obdivoval Viktorína a závidel jeho šťastie.
I rozmýšľal o svojom stave. Jedného dňa navštívil Augustína Pontician, jeho afrikánsky krajan, ktorý bol pri cisárskom dvore veľmi ctený a nábožný život viedol. Na stole Augustínovom uzrel listy sv. Pavla. I rozprával mu o niektorých cisárskych dvoranoch, ktorí príkladom sv. pustovníka Antona dojatí, svet opustili a pustovníkmi sa stali. Rozprávka táto dojala srdce Augustínovo, ktoré sa bolo už presvedčujúcimi rečami sv. Ambróza od bludného učenia Manicheov odvrátilo.
A sotva vzdialil sa Pontician, riekol Augustín vážne k svojmu prítomnému priateľovi Alipiovi: «Čo my všetko pretrpíme? Čo je to? Čo odkladáš? Neučení povstávajú a strhujú pre seba nebo, a my so svojou bezsrdcou učenosťou, pozri jako sa váľame v mäse a v krvi! My hanbíme sa nasledovať, lebo že títo sú, ktorí nás predišli, a nehanbíme sa, že ich nenasledujeme.»
Z blízkeho domu počul spevavý hlas dieťaťa: «Vezmi a čítaj, vezmi a čítaj!» Jako nebeským hlasom napomenutý vyskočil zpod stromu, pod ktorým ležal, ponáhľal sa k Alipiovi, pri ktorom listy sv. Pavla ležať nechal, otvoril ich a čítal (Rím. 13, 13): «Jako vo dne poctivé choďme, nie v opilstve a hodovaní, nie vo smilstvách a nestydatosťach, nie v závisti a sváre (roztržkách), ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a nehľadajte smyselnosti k popúdeniu žiadostí.»
Sv.Augustín so svojim malým synom Adeatom
Lebo Ty, Pane, odhodil si ich odo mňa a miesto nich zavítal si ku mne, milejší než rozkoše, ale nie telu a krvi; svetlejší než všetko svetlo, ale vnútornejší než všetko skryté; vyšší než všetky pocty, ale len tým, ktorí nie sú v sebe vysokí. Už bola moja duša osvobodená od zožierajúcich starostí po dosiahnutiu cti a statkov a po brodení sa a opájaní v blate telesných rozkoší, a pokojne rozmlúval som s Tebou, mojou svetlosťou a s mojím Spasiteľom, Pánom a mojím Bohom!»
Kajúci Augustín
Natešené srdce svoje odhalil priateľovi Alipiovi a oba išli ku sv. Monike a rozprávali, čo sa stalo. Blažená matka privítala kajúcneho syna s otvoreným náručím, prelievala radostné slzy, i zvelebovala milostivého Boha, že jej modlitbu vyslyšať a také veľké šťastie jej pripraviť ráčil. Bolo to v auguste r. 386, keď sa obrátenie sv. Augstína stalo.
Alypius,Augustínov verný priateľ
Vo veľkonočnom týždni bol od sv. Ambróza i so svojím synom Adeodatom a s priateľom Alipiusom pokrstený. I túžil, aby sa mohol službe Božej celkom venovať. Odišiel so svojou matkou, bratom a synom do Ríma, a žil tam nábožne a kajúcne až do septembra. Z Ríma odišiel so svojimi do Ostie a chcel sa do Afriky preplaviť.
Jedného dňa riekla mu sv. matka: «Synu môj, mňa neteší nič viac na tomto svete. Čo tu mám ešte robiť, prečo som ešte tu, neznám, keď sú všetky moje nádeje v tomto svete vyplnené. Len pre jednu vec chcela som ešte žiť na tomto svete, aby som ťa mohla videť jako katolíckeho kresťana, kým nezomrem. Nad moje očakávanie poprialo mi to milosrdenstvo Božie; lebo ti si Jeho sluhom, ktorý všetkým svetským šťastím opovrhuje. Čo mám teda tu ďalej robiť?»
O niekoľko dní onemocnela sv. Monika, že zamdlievala. Keď trochu k sebe prišla, riekla k zarmúteným synom: «Tu pochováte svoju matku.» Sv. Augustín potlačil svoje slzy. Navigius prial si, aby zdravá do Afriky prísť mohla.
Sv. Monika riekla ku synom: «Pochovajte toto telo, kde chcete; len o to jedno vás prosím, pamätujte na mňa, kdekoľvek budete, pred oltárom Pána; lebo nikde nie sme Bohu vzdialení a nenie k obávaniu, že On na nás zabudne, keď sa bude blížiť konec sveta, a nezabudne nás vzkriesiť.» O deväť dní usnula sv. Monika v Pánu r. 387, v 56. roku svätého svojho života. Sv. Augustín oplakával za desať mesiacov svoju sv. matku.
Posledné slová matky sv.Moniky
Telo sv. Moniky pochované bolo v Ostii a r. 1430 bolo do Ríma prenesené a v kostole sv. Augustína uložené. Jej pamiatka slávi sa v sv. cirkvi dňa 4. mája. Sv. Augustín prosí vo svojom «Vyznaní» všetkých, ktorí jeho knihu čítať budú, aby sa za jeho otca Patrícia a za sv. matku Moniku modlili, a hovorí: «Ja vzdychám k Tebe, ó Pane, za odpustenie jej hriechov. Vyslyš ma pre rany Tvojho Syna, ktorý na kríži visel, a teraz na Tvojej pravici sedí, Teba za nás prosí.
Viem, že bola milosrdnou, a že zo srdca odpúšťala viny svojim viníkom; tak odpusť i ty jej viny, keď ich na seba uvalila behom tých mnohých rokov od svojho znovuzrodenia skrze prameň spásy. Odpusť jej, Pane, prosím ťa skrúšene, odpusť jej a nevchádzaj s ňou v súd. Veď si prisľúbil milosrdenstvo milosrdným.»
Roku 388 v jeseni odplavil sa sv. Augustín do Karthaga, i utiahol sa na svoj majetok pri meste Tagaste, a žil za tri roky s niektorými priateľmi na modlitbách, v rozjímaniach, v pôstoch, pri činení dobrých skutkov, pri čítaní sv. Písma a spisovaní svojich skvelých spisov. I predal zdedený majetok a peniaze rozdal medzi chudobných. Toho času zomrel mu nábožný a nádejeplný syn Adeodat.
Biskup daroval mu statočok, na ktorom sv. Augustín kláštor založil a medzi svojimi učeníkami nábožný a kajúcny život viedol. Tu sriadil i kláštor pre ženské, ktorého správu sveril svojej sestre, nábožnej vdove. On bojoval proti hriešnikom a zlým obyčajom tak horlivé a neunavene, že jeho kázne požehnané ovocie medzi veriacimi prinášaly.
Biskup Valerius bol veľmi starý, i vymenoval horlivého kňaza Augustína s povolením arcibiskupa za svojho pomocníka a posvätil ho v decembri r. 395 za biskupa. O rok zomrel Valerius a ponížený Augustín prinútený bol v biskupskom dome bývať. I svolal svoje duchovenstvo a býval s ním jako v kláštore. So svojimi kňazmi modlieval sa, rozjímal a jedával. Pokrmom im boly zeleniny.
On hovorieval: «Cirkev má peniaze, aby ich rozdávala, a to je ukrutnosťou, nehodnou otcovského srdca, jaké má biskup mať, keby chcel bohatstvá nashromaždiť a keby odstrkoval ruku chudobného, keď o almužnu prosí.» Čo všetko sv. Augustín jako biskup v meste Hippo pre sv. cirkev a spásu sebe svereného stáda konal, nemožno na tomto mieste vypočítať. Za 35 rokov účinkoval on blahodarne a požehnane.
Jednoducho sa šatil, jeho biskupský dom bol bez ozdoby, ale čistý. Náradie jeho bolo drevené a hlinené. Kňazov svojich ctil jako bratov. Horlivosť jeho o spasenie duší nemala hraníc. Často hovorieval: «Nežiadam si bez vás byť spaseným. Čo žiadam? Prečo hovorím? Prečo som biskupom? Načo som na svete, keď nie, aby som v Ježišovi Kristovi žil a vo vás. To je moja náruživosť, moja česť, moja sláva, moja radosť, to sú moje poklady!»
Preto hovorieval: «Márne usiloval by sa človek opravdivú múdrosť dosiahnuť na ceste, ktorá je rozdielna od tej, ktorú nám Boh naznačil. Keďby sa mňa niekto pýtal, ktorý príkaz zaujíma miesto prvé, druhé, tretie, nuž odpovedám: pokora! A koľkokoľvekráz mne táto otázka bude predložená, vždy tú istú odpoveď dám. Náš Spasiteľ prijal na seba podobu služobníka, aby nás tejto cnosti priučil, ktorej sa protiví istá múdrosť, ktorá je opravdivou nevedomosťou.»
Jeho kázne divotvorným spôsobom obrátily mnohých hriešnikov, bludárov a pohanov. Najväčšie zásluhy vydobyl si sv. Augustín svojimi nesčíselnými učenými spisami vo sv. cirkvi. Preto píše učený Erasmus o sv. Augustínovi: «Čo má kresťanský svet vyvýšenejšieho, čo dôstojnejšieho, jako tohoto spisovateľa, u ktorého užívanie slov nenie podmienené jakýmsi náhodným nápadom, ale zdá sa, že tomuto mužovi ono prozreteľnosťou Božou diktované bolo.
Bludári, jako Manichei, Pelagiani, Ariáni a Donatisti hrozili záhubou sv. cirkvi. Pohania zúrili. A proti všetkým týmto bezbožným nepriateľom sv. cirkve bojoval zmužile a víťazne sv. Augustín svojimi učenými spisami. Prví boli Manichei, ktorých bludy napadol a vyvrátil sv. Augustín. I napísal dve knihy o stvorení sveta proti Manicheom, dve knihy o mravoch katolíckej cirkve a Manicheov, knihu o pravom náboženstve proti tým istým bludárom.
A vo verejnom dohadovaní, bludné učenia Manicheov tak jasne dokázal, že náčelník tých kacírov blud svoj odprisahal a kresťanom pravoverným sa stal. Potom písal sv. Augustín proti Ariánom, ktorých neveru a nevedomosť svetu kresťanskému odhalil. Najdlhšie musel bojovať proti Pelagianom. Jeho pero bolo mečom na obidve strany ostrým.
Čo napísal vo svojich knihách o milosti Božej, o duši a o vôli ľudskej, to nebol vstave posiaľ žiadon učiteľ cirkve tak ostré a učene vyjadriť. Proti pohanom napísal nádherné dielo «O meste Božom» (27 kníh). V tomto spise objavuje sa ohromná učenosť, jako i v jeho knihe «Vyznanie» menovanej, pokojná kajúcnosť. Všetky jeho spisy vyšly roku 1761 v Paríži vo 20 kvartových objemných sväzkoch.
Pri konci požehnaného života sv. Augustína vtrhli divokí a ukrutní Vandali, ktorí sa k bludnému učeniu Ariovmu priznávali, do severnej Afriky.
Vandalský kráľ Genserich s veľkým vojskom obkľúčil mesto Hippo
V treťom mesiaci obleženia onemocnel sv. Augustín a chystal sa prísnymi kajúcnymi skutkami a horúcou nábožnosťou ku svojej smrti. Nad smrteľné lôžko dal si zavesiť kajúcne žalmy a modlieval sa ich neprestajne so slzavýma očima. Vo svojej nemoci tešil svojich smúťacich kňazov: «My máme milosti plného Boha!» I dokonal dňa 28. augusta r. 430 vo svojom 76. roku, z ktorých 40 v službe sv. cirkve požehnane prežil.
Keď arianskí Vandali o rok po jeho smrti mesto Hippo zaujali a rozbúrali, nedotkli sa ani hrobu, ani veľkej drahocennej knižnice sv. Augustína. Takú úctu požíval svätý i u týchto divochov! Roku 508 prenesené boly ostatky sv. Augustína skrze sv. Fulgencia do Sardinie a r. 722 uložené boly v chráme sv. Petra v Pavii. Roku 1842 preniesť dal prvý biskup v Algíru časť ostatkov sv. Augustína do Afriky, kde sa v kaplnke, na mieste bývalého mesta Hippo vystavenej, prechovávajú.
Poučenie.
Sv. Monika bola horlivou služobníčkou Božou a vo svojej nábožnej horlivosti žiadala si zo srdca obrátenie svojho syna Augustína; ale vo svojej horlivosti nekarhala ho nešetrnými výčitkami, nedotierala na neho poučovaním: ona modlila sa za neho neprestajne a Boh vyslyšal vrúcnu jej modlitbu. Z nepriateľa milosti Božej stal sa synom milosti Božej.
On riekol: «Keby sa ma niekto pýtal, ktorý príkaz zaujíma miesto prvé, druhé, tretie, nuž odpovedám: pokora! A koľkokoľvekráz mne táto otázka bude predložená, vždy tú istú odpoveď dám. Tým síce nechcem povedať, jakoby druhých príkazov nebolo; ale, keď nepredchádza pokora, keď nesprevádza a keď nenie v zápäti, nuž pýcha odníma z našich rúk všetko dobré, čo sme urobili.»
Touto pokorou ozbrojený stal sa sv. Augustín najprednejším stĺpom po apoštoloch sv. cirkve. Kresťane, rozjímaj, či nie si podobný sv. Augustínovi v jeho mladistvom poblúdení? Či nie si nepriateľom milosti Božej? Jako strávil si svoju mladosť? Rozjímaj, či si začal v pokore a kajúcnosti Bohu slúžiť. Nasleduj sv. Augustína v pokání a sv. horlivosti. Prečo odkladáš so dňa na deň s pokáním?
Svet tento a jeho márnosti musíš dnes zajtrá opustiť. Čo bude z teba, keď nebudeš v stave milosti?!
Modlitba.
Vyslyš naše prosby, všemohúci Bože, a popraj nám na prímluvu sv. Augustína, Svojho vyznavača a biskupa, žeby sme my, ktorým dôveru vštepuješ na nádejnú milosť, i pôsobenia Tvojho milosrdenstva dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Písal diela, ktoré sa dodnes vydávajú, z jeho spisov citovali stredovekí biskupi a vladári, protestantskí reformátori Martin Luther aj Ján Kalvín, ale aj pápeži moderných čias. Stal sa prvým filozofom na Západe od rozkvetu antických gréckych filozofických škôl.
Mladosť
Bol jedným z troch detí nižšieho štátneho úradníka menom Patricius a jeho manželky, neskoršej svätice Moniky. Otec bol pôvodne pohanom, no rok pred svojou smrťou sa dal pokrstiť.
Skôr než začalo Augustínovo duchovné účinkovanie, žil bujarým a bezstarostným životom obyčajného človeka ovplyvneného prostredím, v ktorom vyrastal.
Už od mladosti ho očarila filozofia, rétorika a antická literatúra (čítal diela Vergília, Cicera), no najviac ho uchvátili spisy starogréckeho filozofa Platóna.
Študoval rétoriku a gramatiku v Madaure (dnes M'Daourouch v severnom Alžírsku); právnické vzdelanie nadobudol v Kartágu. Počas tunajšieho pobytu sa zoznámil so šestnásťročným dievčaťom menom Melánia, s ktorou nasledujúcich štrnásť rokov žil v nelegitímnom zväzku (spolu sa im narodil syn Adeodatus).
Augustínovo obrátenie
Na jeho ďalší život mala veľký vplyv matka. Na jej nátlak skoncoval s dovtedajším životom, opustil Afriku a vydal sa do Ríma a v roku 384 prišiel do Milána. Zásadný prelom v jeho živote znamenalo stretnutie s učiteľom, neskorším svätým Ambrózom.
Pod vplyvom Ambrózovho učenia a zoznámením sa s listami svätého Pavla prišlo v roku 386 k Augustínovmu obráteniu. Rozjímajúc sedel v záhrade v Miláne keď počul detský hlas, ktorý vravel „Tolle! lege!“ („Vezmi a čítaj!“). Vtedy pred sebou zbadal knihu so spismi sv. Pavla, ktorá sa otvorila na stránke s Listom apoštola Pavla Rimanom. Tu mu zrak padol na slová „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim, 13, 13 – 14).
Tieto slová znamenali zásadný obrat v Augustínovom živote. Vzápätí sa rozišiel s matkou svojho syna, ešte niekoľko týždňov vyučoval ako profesor rétoriku aby hneď nato spolu s matkou a niekoľkými priateľmi opustil Miláno a uchýlil sa na neďalekom opustenom mieste. Tu v roku 387 prijal krst.
Do sklonku jeho života spadá obdobie veľkej migrácie národov severnej Afriky, ktoré vyústilo v neustále ohrozenie najrôznejšími barbarskými kmeňmi. Práve v čase obliehania Hippa Vandalmi, koncom augusta roku 430, Augustín zomrel.
Telesné ostatky svätého Augustína sú dnes uložené v lombarskom meste Pavia v tunajšej Bazilike svätého Petra v nádhernej mramorovej arche (Arca di Sant'Agostino). Okolo roku 720 sa sem dostali zo severnej Afriky cez Sardíniu zásluhou pavijského biskupa Petra, ktorý ich vykúpil od Saracénov.
Filozofický a duchovný rozmer Augustínovho pôsobenia
V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti Božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji Božej obce (kresťanskej cirkvi) a obce diablovej (svetského štátu), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva Božieho. Augustín vidí príslušníkov Božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.
Boh je najvyšším princípom a zdrojom svetla, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom („unum, verum, bonum“). Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho, všetko konečné má svoje obmedzené bytie od nej. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Za jediného skutočného učiteľa pokladal Ježiša Krista.
Zviera má život, ale nemá rozum.
Viera sa delí podľa neho na vieru cirkvi a vieru jednotlivca. Viera cirkvi nie je to isté čo viera jednotlivca. Inštitucionalizovaná viera nevyhnutne speje k normatívnosti a dogmám, za čo platí rozchodom s ľuďmi a so skupinami, ktoré si vykladajú niektoré články jednej a tej istej viery do istej miery odlišne.
Augustínovi sa pripisuje výrok: „Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas“ („Nechoď von, do seba sa vráť, vnútri človeka pravda prebýva“).
Nad všetkými jeho výrokmi stoja slová adresované Bohu, akési životné krédo, ktorými začína svoju knihu Confessiones (Vyznania): „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“
Svätý Augustín v umení
Význam osoby a diela svätého Augustína dokumentuje množstvo jeho umeleckých stvárnení ako aj veľký počet jemu zasvätených sakrálnych stavieb. Takmer z každej umeleckej epochy poznáme viacero diel s námetom tohto svätca. Z renesancie pochádzajú dve slávne Botticelliho diela – freska Svätý Augustín z roku 1480 vo florentskom Kostole Všetkých svätých a obraz Svätý Augustín píše vo svojej cele (v galérii Uffizi). Často sa postava svätého Augustína objavuje ako súčasť umeleckej kompozície obrazov s témou stvárnenia Panny Márie a Dieťaťa (napr. Raffaelova Madona del Baldacchino, Lottova Tróniaca Madona), príp. iných kompozícií (napr. del Sartova Dišputa o najsvätejšej Trojici, Botticelliho Premenenie Pána, svätý Hieronym a svätý Augustín a Korunovácia Panny Márie so štyrmi svätými)
Spomedzi sakrálnych stavieb je jednou z najznámejších renesančná Bazilika Sant'Agostino v Ríme, z našich končín napr. Kostol svätého Augustína v Stratenej alebo Kostol svätého Augustína v Tatranskej Štrbe.
Diela
Jedna kniha o kresťanskej rase Štyri knihy o duši a jej pôvode proti Vincentovi Victorovi Sedem kníh o Krste proti donatistom Jedna kniha o požehnanom živote Jedna kniha o dobrom manželstve Jedna kniha o dobrom vdovstve
Jedna kniha o drsnej katechizácii Dvadsaťdva kníh o Božom kráľovstve proti pohanom Dve knihy o cudzoložných manželstvách Štyri knihy Konsenzu evanjelistov Jedna kniha o kontinencii Jedna kniha o náprave a milosti Jedna kniha o starostlivosti o mŕtvych Jedno pojednanie o kresťanskej disciplíne
Dve knihy o rôznych otázkach pre Simpliciana Jedna kniha o osemdesiatich troch rôznych otázkach Jedna kniha o Veštení démonov Štyri knihy o kresťanskej náuke Jedna kniha o dare vytrvalosti
O dvoch dušiach proti manichejcom, jedna kniha Jedno pojednanie o zničení mesta Rím Jedna kniha o viere a skutkoch Jedna kniha o viere a symbole Jedna kniha o viere vo veci, ktoré sa nevidia Od Genezis po literu dvanástich kníh Nekompletná kniha od Genezis do bodky Dve knihy Genezis proti Manichejom De Gestis s emeritným biskupom donatistov, jedna kniha Jedna kniha je De Gestis Pelagius to Aurelius O milosti Kristovej a o dedičnom hriechu proti Pelagiovi, Albinovi, Pinianovi a Melanii, dve knihy Jedna kniha o milosti a slobodnej vôli Jedna kniha o herézach ku Quodvoltovi Bohu Jedna kniha o nesmrteľnosti duše Tri knihy o slobodnej vôli Jedna kniha o Majstrovi Jedna kniha o klamstve Dve knihy o mravoch cirkvi a o mravoch manichejcov Šesť kníh o hudbe O povahe dobra proti manichejcom, jedna kniha O prírode a milosti proti Pelagiovi, jedna kniha Timasiovi a Jakubovi O manželstvách a žiadostivosti Valeriusovi, dve knihy Zarezervujte si jednu z ôsmich otázok Sladkosti O ôsmich otázkach zo Starého zákona Jedna kniha o práci mníchov Dve knihy o Ráde O pôvode ľudskej duše (= ep.) Jedna kniha o trpezlivosti O zásluhách a odpustení hriechov a o krste detí Marcellinovi, tri knihy O dokonalosti ľudskej spravodlivosti, list alebo kniha Eutropiovi a Paulovi Jedna kniha o predurčení svätých k Prosperovi a Hilárovi Jedna kniha o množstve duše Jedna kniha o Svätej Panne Sväté zrkadlo Písma O Jakubovej vete (=ep.) Dve knihy o Pánovej kázni na vrchu Jedna kniha o duchu a literatúre Jedno pojednanie o Symbole pre katechumenov Pätnásť kníh o Trojici Na samom krste proti Petilianovi Jedna kniha o užitočnosti viery v česť Jedno pojednanie o užitočnosti pôstu Jedna kniha o pravom náboženstve
De Agone Christiano liber unus
De Anima et eius Origine contra Vincentium Victorem libri quatuor
De Baptismo contra Donatistas libri septem
De Beata Vita liber unus
De Bono Coniugali liber unus
De Bono Viduitatis liber unus
De Catechizandis rudibus liber unus
De Civitate Dei contra Paganos libri viginti duo
De Coniugiis Adulterinis libri duo
De Consensu Evangelistarum libri quatuor
De Continentia liber unus
De Cura pro Mortuis gerenda liber unus
De Disciplina Christiana tractatus unus
De diversis Quaestionibus ad Simplicianum libri duo
De diversis Quaestionibus octoginta tribus liber unus
De Divinatione Daemonum liber unus
De Doctrina Christiana libri quatuor
De Dono Perseverantiae liber unus
De Duabus Animabus contra Manichaeos liber unus
De excidio Urbis Romae tractatus unus
De Fide et Operibus liber unus
De Fide et Symbolo liber unus
De Fide rerum quae non videntur liber unus
De Genesi ad Litteram libri duodecim
De Genesi ad Litteram imperfectus liber
De Genesi contra Manichaeos libri duo
De Gestis Pelagii ad Aurelium liber unus
De Gratia Christi et de Peccato Originali contra Pelagium, ad Albinam, Pinianum, et Melaniam libri duo
De Gratia et Libero Arbitrio liber unus
De Haeresibus ad Quodvult Deum liber unus
De Immortalitate Animae liber unus
De Libero Arbitrio libri tres
De Magistro liber unus
De Mendacio liber unus
De Moribus Ecclesiae et De Moribus Manichaeorum libri duo
De Musica libri sex
De Natura Boni contra Manichaeos liber unus
De Natura et Gratia contra Pelagium, ad Timasium et Iacobum liber unus
De Nuptiis et Concupiscentia ad Valerium libri duo
De octo Dulcitii quaestionibus liber unus
De octo quaestionibus ex Veteri Testamento
De Opere Monachorum liber unus
De Ordine libri duo
De Origine Animae Hominis(= ep.)
De Patientia liber unus
De Peccatorum meritis et remissione et De Baptismo parvulorum ad Marcellinum libri tres
De Perfectione Iustitiae hominis, epistola seu liber ad Eutropium et Paulum
De Praedestinatione Sanctorum ad Prosperum et Hilarium liber unus
De Quantitate Animae liber unus
De Sancta Virginitate liber unus
De Scriptura sacra Speculum
De Sententia Iacobi(=ep.)
De Sermone Domini in monte libri duo
De Spiritu et Littera liber unus
De Symbolo ad Catechumenos tractatus unus
De Trinitate libri quindecim
De Unico Baptismo contra Petilianum
De Utilitate credendi ad Honoratum liber unus
De Utilitate Ieiunii tractatus unus
De Vera Religione liber unus
Svätý Augustín
Svätý Augustín, tiež Augustín z Hippa alebo Augustín z Hippony, po latinsky Aurelius Augustinus, bol biskup a učiteľ cirkvi v období neskorého rímskeho cisárstva; je svätým katolíckej cirkvi, ktorého sviatok pripadá na 28. augusta. Augustinus, nazývaný tiež „učiteľ Západu“, je jeden z najvýznamnejších ranne kresťanských filozofov a teológov, predstaviteľ latinskej platónsky orientovanej patristiky.
Hippo
ÚmrtieHippo Regius , Alžírsko
Rodné menoAurelius Augustinus
Cirkevrímskokatolícka
Sviatok15. 6. východnej cirkvi , 28. 8. latinská cirkev , 4. 11. asýrska cirkev
DetiAdeodatus
SúrodenciNavigius z Hippo , Perpetua z Hippo
RodičiaSvätá Monika , Patricius
Hippo -Alžírsko
Sv. Augustín
Je známym filozofom, teológom predchodca mnohých moderných filozofických a teologických smerov a rôznych moderných vied. Je nazývaný najväčším géniom kresťanského myslenia.
Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v Tagaste, starobylom meste rímskej koloniálnej provincie Numídia, neďaleko severoafrického pobrežia (terajšie Alžírsko). Jeho otec bol dosť neúspešným obchodníkom s ctižiadostivosťou príznačnou pre vyššiu strednú vrstvu. Jeho matka Monika bola ženou veľkej viery a odhodlania, úplne oddanou kresťankou, ktorá svojím nezávislým myslením a konaním predbehla svoju dobu. Pre svoje hrdinské vlastnosti, ktoré zobrazil jej syn vo Vyznaniach, sa Monika v Katolíckej cirkvi uctieva ako svätica a jej spomienka je 27. augusta, deň pred spomienkou svätého Augustína. Augustín patril medzi tých, ktorí čakali na vhodný čas, aby sa formálne prihlásili na krst. Ten sa podľa obyčaje udeľoval deťom len v nebezpečenstve smrti. Keď už bol vo veku,
Veľká dráma jeho obrátenia, odchod od Adeodatovej matky, s ktorou mu spoločenský zvyk nedovoľoval oženiť sa, neúspechy v úsilí o dosiahnutie zdržanlivého života, jeho neuveriteľný intelektuálny a emocionálny konflikt a náhle obrátenie – to všetko sú ústredné témy Vyznaní.
SV. AUGUSTÍN
biskup a cirkevný učiteľ
(354-430)
Niektorí čitatelia životopisov svätých si želajú poznať predovšetkým takých svätých, ktorí sú nám blízki svojou ľudskosťou a osobitne ľudskými slabosťami. Život sv. Augustína môže uspokojivo splniť takéto želanie. Sám svätec nám v knihe Vyznania s poníženou otvorenosťou prezrádza menšie slabosti i vážne poklesky svojej mladosti, ktoré sa mu napokon podarilo prekonať spoluprácou s Božou milosťou, pričom mu pomohli i dobrí ľudia, zvlášť jeho matka. Jeho životopis je zároveň povzbudením pre všetkých, čo sa cítia byť slabí voči niektorým sklonom ľudskej prirodzenosti: na ňom vidia, že aj tie najslinejšie vášne možno s Božou pomocou ovládnuť.
Svätý Augustín, známy i pod menom Aurelius Augustinus, pochádzal zo severoafrickej rímskej provincnie Numídie. Narodil sa 13. novembra 354 v meste Tagaste. Jeho otec sa volal Patricius. Bol členom mestskej rady a bol pohan. Krst prijal až krátko pred smrťou roku 370. Matka Monika bola nábožná kresťanka a vychovávala syna v kresťanskej viere. Augustín bol zapísaný už v detstve medzi katechumenov (čakateľov krstu), ale pre vtedajšie zvyky a možno aj pre iné príčiny nebol pokrstený v detskom veku.
Augustín sa ľahko učil. Niektoré školské predmety, napr. matematiku a gréčtinu, nemal rád, ale zasa z latinskej literatúry sa vedel naučiť naspamäť celé dlhé state klasických básnikov, najmä Vergília. Napriek tomu sa vyhýbal učeniu a vášnivo sa oddával hrám.
S mladistvými rokmi prešla nepekná náklonnosť ku krádeži. No objavila sa iná - sexuálna zmyselnosť, ktorá pričinením kamarátov a nepriamo aj rodičov spútala Augustína až do 33. roku jeho života. Kristický bol preňho 16. rok života, keď pre nedostatok peňazíprerušil štúdium rečníctva. On sám o tom vo Vyznaniach píše: "Keď som v šestnástom roku pre nedostatok prostriedkov nechodil do školy a žil som za čas so svojimi rodičmi, bodľač rozkoší mi prerástla hlavu a nebolo nikoho, kto by ju vytrhol."
Rok 371 priniesol väčšie zmeny v Augustínovom živote. Vďaka istému bohatému pánovi z Tagastu mohol znova študovať rečníctvo, a to v severoafrickej metropole - Kartágu. V tom istom roku mu zomrel otec, a to ako kresťan. Zdá sa však, že Augustína sa to veľmi nedotklo. Vo Vyznaniach opisuje, ako silne naňho vplýval veľkomestský život preniknutý sexuálnou povoľnosťou. Zdalo sa mu nemožným žiť bez ženy, a preto sa spojil s akousi konkubínou, s ktorou žil potom 14 rokov. Rok po utvorení tohto nezákonného zväzku (r. 372) sa im narodil syn, ktorému dali meno Adeodatus, čo doslovne znamená "Bohom daný" (azda ako naše Bohdan). Toto meno však nemožno pokladať za prejav Augustínovej nábožnosti, lebo ten sa v tom období dostával okrem mravnej aj do hlbokej náboženskej krízy.
Ani v Ríme však neboli žiaci takí ideálni, ako Augustín očakával. A tak, keď sa dozvedel, že prišla z Milána úradná delegácia, ktorá hľadá učiteľa rečníctva pre verejnú školu, Augustín sa prihlásil. Žiadali od neho skúšku pred prefektom a on ju ľahko urobil. Takto sa po krátkom pobyte rozlúčil s Rímom i s tamojšími manichejcami, ktorí ho podporovali, a odišiel do Milána. Bolo to niekedy roku 384.
V Ostii však ťažko ochorela 56-ročná Augustínova matka Moniak a o niekoľko dní zomrela. Tam ju aj pochovali.
Po matkinej smrti sa Augustín zdržal ešte rok v Ríme. Chcel sa oboznámiť so životom tamojšej Cirkvi. Zvlášť ho zaujímali mužskéa ženské kláštory. V Ríme napísal aj prvé polemické diela proti manichejcom. Koncom leta 388 opustil Večné mesto a po krátkej zastávke v Kartágu prišiel do rodného Tagastu.
Ale spoluobčania priveľmi zamestnávali Augustína návštevami a rozličnými žiadosťami. Preto chcel založiť kláštor ďalej od Tagastu, kde by mali všetci viac potrebného pokoja. S tým úmyslom šiel do mesta Hippo. Keď však vošiel do tamojšej baziliky, starý biskup Valerián práve vysvetľoval veriacim , ako veľmi by potreboval pomoc súceho kňaza. Hipponskí kresťania už predtým veľa počuli o Augustínovej svätosti a učenosti. Keď teraz videli, že prišiel medzi nich, bez váhania ho odporúčali na kňazskú službu. Augustín sa zhrozene bránil, ale napokon ustúpil ich nátlaku, v ktorom videl prejav Božej vôle.
Hoci Augustín bol za svojho biskupovania všestranne činný ako filozof, teológ, kazateľ, duchovný vodca, predsa najväčšmi ho zamestnával boj proti bludným náhľadom a náukám, ktoré vírili život vtedajšej Cirkvi. Bol to najmä manichejizmus, o ktorom sme hovorili v súvislosti s poblúdeniami jeho mladosti, ďalej donatizmus, ktorý s prehnanou prísnosťou odmietal cirkevnú disciplínu a náuku o sviatostiach, ako aj pelagianizmus, ktorý preceňoval prirodzené schopnosti človeka a podceňoval nutnosť milosti pre kresťanský život a pre večnú spásu. V boji proti týmto bludom Augustín napísal početné spisy, ktoré majú trvalé miesto v katolíckej teológii. Treba však priznať, že niektoré časti jeho náuky o Božej milosti sú ťažké a neskôr zapríčinili vážne nedorozumenia na vieroučnom poli.
Napriek slabšiemu zdraviu a pohnutému životu dosiahol Augustín pomerne vysoký vek 76 rokov. Zomrel v noci z 28. na 29. augusta roku 430, v čase, keď diví germánski Vandali útočili na jeho biskupské mesto Hippo. Pochovali ho v obliehanom meste, ktoré bolo neskôr z veľkej časti zničené. Po istom čase preniesli jeho telesné pozostatky na ostrov Sardíniu a v 8. storočí do kostola sv. Petra v meste Pávii v severnom Taliansku, kde sú doteraz.
Možno povedať, že ani stáročia neoslabili Augustínovu veľkosť. Jeho osobnosť robia osobitne príťažlivou hrdinské vnútorné zápasy a hlboký duchovný život. Augustín precítil v sebe dokonale ľudskú slabosť. Práve preto bol i vo svojej veľkosti ponížený. Neodsúdil ľahkovážne nikoho. Mal porozumenie i pre najväčších nepriateľov. Výslovne to pripomenul v boji proti bludárskym donatistom. Poznamenal, že zúriť proti týmto poblúdencom môžu iba tí, čo nikdy neskúsili na sebe, ako ťažko je dopracovať sa pravdy. Svoju životnú skúsenosť vložil do výroku: "Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože!"
Ján Pavol II: Augustín z Hippo
OBRÁTENIE SV. AUGUSTÍNA
5. Vie sa, že toto obrátenie malo celkom jedinečný priebeh, pretože sa nejednalo o dosiahnutie katolíckej viery, ale o jej znovuzískanie. On ju stratil v presvedčení, že jej stratou neopustil Krista, ale len Cirkev.
Bol kresťansky vychovaný svojou matkou[iii], zbožnou a svätou Monikou.[iv] V sile tejto výchovy Augustín ostal vždy nielen veriacim v Boha, v prozreteľnosť a v budúci život[v], ale aj veriaci v Krista, ktorého meno „vpíjal“, ako hovorí, „s materským mliekom.“[vi] Keď sa vrátil ku katolíckej Cirkvi, povedal, že sa vrátil „k náboženstvu, ktoré mi bolo vštepované už od malička a vošlo do špiku kostí.“[vii] Kto chce pochopiť jeho vnútorný vývoj a snáď najhlbší aspekt jeho osobnosti, musí vychádzať z tohto konštatovania.
Keď sa v ňom v devätnástich rokoch pri čítaní knihy Hortenzius od Cicera prebudila láska k múdrosti, hovorí: „Tá kniha, musím to pripustiť, zmenila spôsob môjho cítenia (…) a roznietila vo mne túžbu po nesmrteľnej múdrosti s neuveriteľným zápalom srdca.“[viii] Odvtedy si hlboko zamiloval a následne vždy hľadal s oduševnením pravdu: „Ó, Pravda, Pravda, ako som už vtedy z najhlbšieho vnútra svojho srdca vzdychal po tebe!“[ix]
6. Napriek tejto láske k pravde, Augustín upadol do vážnych chýb. Učenci hľadajú ich príčiny a vidia ich v troch smeroch: v chybnom náhľade na vzťahy medzi rozumom a vierou, akoby sa muselo výlučne zvoliť jedno z nich; v domnelom kontraste medzi Kristom a Cirkvou s následným dojmom, že treba zanechať Cirkev kvôli plnšiemu priľnutiu ku Kristovi; v túžbe zbaviť sa vedomia hriechu nie prostredníctvom milosti, ale popieraním ľudskej zodpovednosti v samotnom hriechu.
Prvý omyl mladého Augustína teda spočíva v istom racionalistickom duchu, pre ktorý žil v presvedčení, „že netreba nasledovať tých, čo prikazujú veriť, ale tých, čo učia pravdu.“[x] S týmto duchom čítal Sväté písmo a cítil sa odstrčený tajomstvami, ktoré obsahuje, lebo tieto tajomstvá je potrebné prijať s pokorou viery. Keď potom rozprával svojmu ľudu o tomto momente svojho života, povedal: „Ja sám som bol svojho času oklamaný, keď som sa ako mladý priblížil prvýkrát ku Svätému písmu. Priblížil som sa nie s úctou a pokorným hľadaním, ale s domýšľavosťou toho, kto chce debatovať. (…) Ja chudák som si namýšľal, že som schopný lietať, opustil som hniezdo a hneď som padol, keďže som nemohol vzlietnuť.“[xi]
7. Práve vtedy natrafil na manichejcov, počúval ich, nasledoval ich. Hlavným dôvodom bol prísľub manichejcov, že vstupom k nim „odsunie nepríjemnú autoritu Cirkvi“. Oni sľubovali, že svojich „poslucháčov privedú k Bohu len čisto a prosto rozumom a takto ich oslobodia od chýb“.[xii] Augustín im uveril, lebo „túžil uchopiť a pojať autentickú pravdu bez závojov“ len silou samotného rozumu.[xiii]
Po dlhých rokoch zvlášť filozofických štúdií[xiv] zbadal, že bol oklamaný, ale stále pod vplyvom manichejskej propagandy ostával presvedčený, že ani v Katolíckej cirkvi niet pravdy.[xv] Vtedy upadol do hlbokej skľúčenosti a beznádeje, žeby ešte mohol nájsť pravdu: „Skeptici dlho držali kormidlo mojej lode uprostred búrok.“[xvi]
8. Z tohto nebezpečného postoja ho povzniesla samotná láska k pravde, ktorá prebývala v jeho duchu. Presvedčil sa o tom, že nie je možné, aby bola ľudskej mysli uzavretá cesta k pravde; ak ju nenachádza, tak preto, že nepozná a podceňuje spôsob jej hľadania.[xvii] Potešený týmto presvedčením sám sebe povedal: „No nie, hľadajme starostlivejšie namiesto zúfania“[xviii]; pokračoval v hľadaní, a vedený božskou milosťou, ktorú jeho matka vzývala modlitbami a slzami[xix], dosiahol prístav.
Pochopil, že rozum a viera sú dve sily určené spolupracovať, aby tak doviedli človeka k poznaniu pravdy[xx], pretože každá z nich má svoj primát: viera dočasný a rozum absolútny, „pre dôležitosť je prvý rozum, v poriadku času je prvá autorita viery“.[xxi] Pochopil, že viera pre svoju istotu potrebuje božskú autoritu. Augustín nikdy nepochyboval[xxii], že táto autorita nie je iná ako práve Kristova, najvyššieho Majstra. Kristova autorita sa nachádza vo Svätom písme[xxiii], zaručenom autoritou Katolíckej cirkvi.[xxiv]
9. S pomocou platónskych filozofov sa oslobodil od materialistickej koncepcie bytia, ktorému sa naučil v manichejizme: „Napomenutý týmito spismi k tomu, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som do vnútra svojho srdca. (…) Vstúpil som tam a zbadal som okom svojej duše (…) nad mojou inteligenciou, nemenné svetlo.“[xxv] Bolo to toto nemenné svetlo, ktoré mu otvorilo nesmierne horizonty ducha a Boha.
Pochopil, že okolo ťažkej otázky zla, ktorá bola jeho trýzňou[xxvi], prvá otázka nemala byť odkiaľ pochádza, ale čo je[xxvii], a vystihol, že zlo nie je nejaká vec, ale úbytok dobra: „Všetko to, čo existuje je dobro, a zlo, ktorého pôvod som hľadal, nie je nijaká podstata.“[xxviii] Teda Boh je stvoriteľ všetkých vecí a neexistuje žiadna podstata, ktorá by ním nebola stvorená.[xxix]
Zo svojej osobnej skúsenosti rovnako pochopil[xxx] – a to bol najrozhodujúcejší objav -, že hriech má pôvod vo vôli človeka, ktorá je slobodná a narušiteľná: „Ja som to bol, čo som neúplne chcel, ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený.“[xxxi]
10. Na tomto bode by sa mohlo povedať, že došiel k cieľu, ale ešte to tak nebolo; nástrahy novej chyby ho obmotali. Bola to domýšľavosť, že k blaženému vlastneniu pravdy mohol dospieť len svojimi prirodzenými silami. Osobná nevydarená skúsenosť ho presvedčila o opaku.[xxxii] Pochopil, že iné je poznať cieľ a iné dosiahnuť ho.[xxxiii] Aby našiel potrebné sily a cestu, „hodil som sa s najväčšou pažravosťou“, píše on sám, „na ctihodné Písmo Tvojho Ducha, a predovšetkým na apoštola Pavla.“[xxxiv] V Pavlových listoch objavil Krista Učiteľa, ako ho vždy uctieval, ale aj Krista Vykupiteľa, vtelené Slovo, jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Vtedy sa mu ukázal v celej svojej žiare „let filozofie“[xxxv]: bola to Pavlova filozofia, ktorej stredobodom je Kristus, moc a múdrosť Božia (1 Kor 1,24), a ktorý má ďalšie centrá: vieru, pokoru, milosť; tá filozofia, ktorá je zároveň múdrosťou a milosťou, pre ktorú sa stáva možné nielen poznať vlasť, ale aj dosiahnuť ju.[xxxvi]
Keď Augustín znovu našiel Krista Vykupiteľa a zachytil sa ho, vrátil sa do prístavu katolíckej viery, k viere, v ktorej bol vychovaný svojou matkou: „Od detstva som počul rozprávať o večnom živote, ktorý nám bol prisľúbený prostredníctvom pokory nášho Pána a Boha, ktorý zostúpil až k našej pýche.“[xxxvii] Láska k pravde posilnená božskou milosťou zvíťazila nad všetkými chybami.
11. Predsa však jeho putovanie ešte nebolo ukončené. V Augustínovom prostredí sa obnovovalo dávne predsavzatie zasvätiť sa úplne múdrosti, keď ju už konečne našiel, teda opustiť kvôli nej každú pozemskú nádej.[xxxviii] Teraz sa už nemohol vyhovárať: tak vytúžená pravda bola už istá.[xxxix] A predsa pochyboval aj hľadal dôvody, aby sa pre to nemusel rozhodnúť.[xl] Putá, ktoré ho viazali k pozemským nádejam boli silné: pocty, zisky, sobáš[xli]; zvlášť sobáš, pre svoje návyky.[xlii]
Nie žeby mu bolo zakázané oženiť sa – to Augustín vedel veľmi dobre[xliii] – ale nechcel byť kresťanom katolíkom inak ako zrieknutím sa aj vysnívaného ideálu rodiny a venovaním sa s „celou“ dušou láske k Múdrosti a jej získaniu. K tomuto rozhodnutiu, ktoré zodpovedalo jeho najhlbším túžbam, ale protivilo sa zakoreneným zvykom, ho podnecoval príklad Antona a mníchov, ktorý sa šíril aj na Západe, a o ktorom sa náhodne dopočul.[xliv] Zahanbený sa pýtal sám seba: „Nedokážeš aj ty to, čo urobili títo mladí a tieto ženy?“[xlv] Povstáva z toho vnútorná dráma, hlboká a trýznivá, ktorá sa vďaka Božej milosti dobre skončila.[xlvi]
Takto Augustín rozpráva o svojom pokojnom a pevnom rozhodnutí: „Prišli sme k mojej matke a vyjavili sme jej svoje rozhodnutie, tešila sa z neho; rozpovedali sme jej ako sa vyvinuli udalosti, víťazne jasala. A začala Ti dobrorečiť, lebo môžeš urobiť viac, ako žiadame a chápeme (Ef 3,20). Videla, že si jej doprial voči mne omnoho viac, než žiadala svojimi zbožnými nárekmi a slzami. Naozaj som sa obrátil k tebe tak úplne, že som viac nehľadal ani manželku, ani kariéru tohto sveta.“[xlvii]
12. Od tej chvíle sa začal pre Augustína nový život: skončil školský rok – prázdniny vinobrania boli blízko[xlviii] – a utiahol sa do samoty Kassiciaka.[xlix] Na konci prázdnin sa vzdal vyučovania[l], na začiatku roku 387 sa vrátil do Milána, zapísal sa medzi katechumenov a v noci na Bielu sobotu – 24 apríla – bol pokrstený biskupom Ambrózom, ktorý svojím kázaním ovplyvnil Augustínov život. „Boli sme pokrstení a rozplynul sa od nás nepokoj minulého života. V tých dňoch som sa nevedel nasýtiť uvažovania plného úžasu o hlbokých plánoch spásy ľudského pokolenia“. A s vnútorným pohnutím dodáva: „Koľko sĺz som ronil pri počúvaní Tvojich hymnov a spevov, nevýslovne dojatý utešeným hlasom Tvojej spievajúcej Cirkvi.“[li]
Jediným Augustínovým prianím po krste bolo nájsť vhodné miesto, kde by mohol žiť spolu so svojimi priateľmi a podľa „svätého predsavzatia“ slúžiť Pánovi.[lii] Našiel ho v Afrike, v Tagaste, svojej rodnej krajine, kam prišiel po smrti svojej matky v Ostii Tiberskej[liii] a niekoľkomesačnom pobyte v Ríme, kde venoval mnoho času pozorovaniu mníškeho života.[liv] Keď dorazil do Tagasty „zriekol sa svojich dobier a spolu s tými, ktorí sa k nemu pripojili, žil pre Boha v pôstoch, modlitbách, dobrých skutkoch a rozjímal deň a noc Pánov zákon.“ Zanietený milovník pravdy chcel venovať svoj život askéze, kontemplácii, intelektuálnemu apoštolátu. Prvý životopisec dodáva: „A s pravdami, ktoré Boh zjavoval jeho inteligencii, sa delil s prítomnými aj neprítomnými, keď ich učil rečami a knihami.“[lv] V Tagaste napísal mnoho kníh, ako to urobil v Ríme, v Miláne a v Kassiciaku.
Po troch rokoch zostúpil do mestečka Hippo, aby hľadal miesto, kde by založil kláštor a mal v tejto príležitosti stretnúť aj priateľa, ktorého dúfal získať pre rehoľný život. K svojmu nemilému prekvapeniu ho tam však vyvolili a vysvätili za kňaza.[lvi] Ale Augustín sa nezriekol svojho ideálu: žiadal a dosiahol založenie kláštora, monasterium laicorum v ktorom žil, a z ktorého vyšli mnohí kňazi a biskupi pre celú Afriku.[lvii] Po piatich rokoch sa stal biskupom a premenil biskupstvo na kláštor: monasterium clericorum. Ideál, ktorý ho zaujal vo chvíli obrátenia, už nikdy nezanechal ani ako kňaz a biskup. Napísal aj regulu Ad servos Dei, ktorá zohrala a naďalej zohráva veľkú úlohu v dejinách rehoľného života na Západe.
Augustín, biskup a učiteľ Cirkvi
Svätý
Sviatok: 28. august
* 13. november 354 Tagaste, Numídia, dnes Souk Ahras, Alžírsko
† 28. august 430 Hippo Regius, Numídia, dnes Annaba, Alžírsko
Význam mena: vznešený (lat.)
Atribúty: kniha, horiace srdce, anjel, pero, dieťa prelievajúce vodu
Patrón teológov, tlačiarov, pivovarníkov
Sv. Augustín (Aurelius Augustinus) patrí medzi najväčších učencov Cirkvi. Narodil sa roku 354 v Tagaste v severnej Afrike. Jeho otec Patrícius bol pohan. Matka sv. Augustína je sv. Monika. Augustín prežil búrlivú mladosť. Jeho otec ho dal na štúdiá svetských vied. Žil neviazaným životom, plným radovánok. Matka Monika sa za neho stále modlila. Otec naopak, bol pyšný, že má takého syna. Roku 370 odišiel do Kartága, aby mohol dokončiť štúdiá. O rok neskôr zomrel jeho otec, ktorý sa pred smrťou zásluhou svojej manželky Moniky obrátil. Augustín žil vo voľnom zväzku s istou ženou, z ktorého sa mu narodil aj syn menom Adeodatus (doslova „Bohom daný“). Raz sa mu dostala do ruky Ciceronova kniha Hortensius, v ktorej našiel otázku, či sa všetko končí smrťou. Na základe toho začal nad tým rozmýšľať, uvažovať. Pohanské knihy ho však neuspokojili. Siahol po cirkevných knihách. Nepáčilo sa mu však, že Cirkev ukladala ľuďom dogmy, ktoré treba veriť. V tom čase bol rozšírený blud manicheizmus, a tak sa Augustín obrátil radšej týmto smerom, keďže tam nebolo treba veriť žiadne dogmy. Jeho matka Monika sa medzitým stále modlila za neho. V roku 375 si otvoril rečnícku školu v Tagaste. Neskôr prešiel do Ríma, kde si takisto otvoril rečnícku školu. Tam však vydržal len rok. Potom prešiel do Milána. Stále nebol pokrstený, aj napriek ťažkej chorobe, ktorú prežil. Naďalej pilne študoval najmä Platóna. Vďaka nemu definitívne zanechal manicheizmus. Vďaka matke, ktorá ho neprestávala povzbudzovať, sa zoznámil so sv. Ambrózom, milánskym biskupom. Často počúval jeho kázne v Miláne. Dlho váhal, uvažoval. Nakoniec sa rozhodol. Pokrstil ho sám Ambróz, bolo to na veľkonočnú vigíliu roku 387. Spolu s ním bol pokrstený aj jeho syn Adeodatus.
Po krste sa chcel vrátiť domov. Počas krátkej zastávky v Ostii mu zomrela matka. Tam ju pochoval. Potom odišiel do Ríma, aby spoznal život mníchov a aby mohol niečo podobné žiť aj doma. Tri roky bol utiahnutý na otcovskom majetku, kde sa venoval modlitbe, rozjímaniu, postil sa a písal. Čo sa dalo, z majetku predal. Jeho syn Adeodatus, tiež rehoľník, zanedlho zomrel. Keďže Augustín bol už známy a mnohí ho vyhľadávali kvôli duchovnej pomoci, rozhodol sa odísť do mesta Hippo Regius, aby tam mohol začať žiť kláštorný život. Tam náhodou vkročil do baziliky, keď práve biskup Valérius hovoril, že potrebuje nejakého kňaza. Vtedy ľudia, ktorí poznali Augustína, začali volať, aby vysvätil Augustína za kňaza. On sa bránil, ale nakoniec ho biskup vysvätil. Bol veľmi aktívny. Založil kláštor pre mužov aj pre ženy. Bojoval proti manichejcom. Roku 396 Valérius zomrel a Augustín sa stal jeho nástupcom. Aj v biskupskom dome žil chudobne ako v kláštore. Staral sa o chudobných. Píše sa, že jeho pokladnica bola vždy prázdna, lebo vždy všetko rozdal. Veľký dôraz dával na poníženosť. Veľmi veľa písal. Najväčším jeho dielom je spis Boží štát. Veľmi známe sú Vyznania. Okrem toho napísal mnohé výklady Svätého písma. Veľa písal o Božej milosti. Preto dostal titul „doctor gratiae“, doktor milosti.
Posledné roky života mal ťažké. Do severnej Afriky priplával krvilačný kmeň Vandalov, ktorý všetko pustošil. V roku 430 obliehali aj mesto Hippo. Augustín neopustil mesto, hoci vedel, že barbari idú zvlášť po biskupoch a kňazoch. Staral sa o ranených, zomierajúcich, dodával odvahy, povzbudzoval. V treťom mesiaci obliehania pri ošetrovaní nemocných ťažko ochorel. Začal sa pripravovať na smrť. Pokiaľ sa mu dalo, vykonával skutky kajúcnosti, modlil sa kajúce žalmy. Zomrel 28. augusta 430. Rok po jeho smrti Vandali obsadili Hippo, jeho hrobu a knižnice sa však nedotkli. Hippo neskôr úplne zaniklo. Pozostatky sv. Augustína preniesli roku 508 na Sardíniu a v roku 722 do augustiniánskeho kláštora v Pavii. Sv. Augustín patrí medzi učiteľov Cirkvi a štyroch veľkých západných cirkevných Otcov.
Augustiniáni nie sú zameraní na žiadnu konkrétnu činnosť. Venujú sa aktívnemu apoštolátu, ktorý je časťou života rádu. Snažia sa hlavne hľadať Boha v spoločnom živote a v modlitbe nezabúdajúc ani na štúdium.
Augustinánsky rád sa delí na provincie, ktoré pozostávajú z kláštorov. Okrem toho existujú aj viceprovincie a vikariáty. Viacero provincií vytvára asistenciu. Rád má ešte aj domy, ktoré sú podriadené priamo generálnemu predstavenému.
V stredoveku sa na území Slovenska nachádzali kláštory rádu augustiniánov vo Veľkom Šariši, v Hrabkove (zasvätený sv. Duchu), v Bardejove (zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi) a v Spišskom Podhradí (zasvätený sv. Alžbete).
Istý čas bol v reholi augustiniánov aj reformátor Martin Luther.
Citáty sv.Augustína
Boh je nám bližšie ako my sami sebe.
O Bohu
Ak chceš získať Božie milosrdenstvo, buď sám milosrdný.
O Bohu
Ako môžeme milovať niečo, čo nepoznáme? Akoby som mohol poznať niečo, čo by som nemiloval?
Láska a priateľstv
Ak si o niečom myslíš, že to poznáš, tak si buď istý, že to nie je Boh.
O Bohu
Milujem, to znamená: Chcem aby si bol.
Láska a priateľstvo
Sväté písma neprikazujú nič okrem lásky.
Láska a priateľstvo
Nesnaž sa porozumieť, aby si uveril, ale snaž sa uveriť tomu, čomu rozumieš.
Straty a nálezy
Zlý človek, aj keby bol kráľom, je otrokom toľkých pánov, koľko má nerestí.
O človeku
Vedieť mlčať je ťažšie, ako hovoriť. Mnohí hovoria, lebo nevedia mlčať.
O mlčaní
Boh je nám bližšie ako my sami sebe.
O Bohu
Ak mlčíš, mlč z lásky, ak hovoríš, hovor z lásky.
O mlčaní
Miluj a potom môžeš konať, čo chceš.
Láska a priateľstvo
Spravodlivosť a mier sú priatelia, ktorí sa pevne objímajú.
O živote
Rôzne ríše povstávajú a povyšujú sa cnosťami, hynú potom neprávosťami.
Motivačné
Zem je tvojou loďou, nie tvojím príbytkom.
Historický taliansky veľkofilm -Svätý Augustín / 1 a 2 diel -Sloven. dabing link
Film: Svätý Augustín / Sant’Agostino (2009) | nebojtesa.tv
